V noci zo soboty na nedeľu vo veku 40 rokov zomrel bývalý slovenský futbalový reprezentant Marián Čišovský. Od roku 2014 bojoval s amyotrofickou laterálnou sklerózou (ALS), nevyliečiteľnou chorobou, ktorej v nedeľu podľahol.
,,Dnes je ten najsmutnejší deň. S ťažkým srdcom musíme oznámiť, že nás navždy opustil Marián Čišovský,“ informoval na sociálnych sieťach český klub Viktoria Plzeň, ktorej dres si Čišovský obliekal v rokoch 2011–2014.
Niekdajší reprezentačný obranca odštartoval profesionálnu kariéru v roku 1996 v Humennom. O tri roky neskôr zamieril do Interu Bratislava (1999–2004), s ktorým získal dva majstrovské tituly a dvakrát vyhral Slovenský pohár. Po pôsobení v Žiline (2004–2005) prestúpil do Artmedie Petržalka, s ktorou vybojoval v sezóne 2007/2008 domáci titul. Následne si prvýkrát vyskúšal zahraničný angažmán, v rokoch 2008–2011 hral za rumunský klub Politehnica Temešvár. Od roku 2011 obliekal dres Plzne. S Viktoriou dvakrát získal majstrovskú trofej a zahral si aj Ligu majstrov. V národnom tíme zaznamenal 15 štartov, v roku 2000 sa predstavil na OH v Sydney, o účasť na MS 2010 v JAR ho pripravilo zranenie.
V roku 2014 mu diagnostikovali ALS. Lekári odhalili zákernú chorobu po tom, čo Čišovského vyradilo z hry zranené koleno a nedobre sa hojilo. Amyotrofická laterálna skleróza mu ničila bunky centrálnej nervovej sústavy a viedla k strate schopnosti ovládať svalstvo. V nedeľu svoj boj s ťažkou chorobou prehral. ,,Odišiel legendárny obranca a fantastický človek,“ napísal na sociálnej sieti Čišovského spoluhráč z Viktorie David Limberský. ,,Ďakujem Ti za všetko,“ reagoval Pavel Horváth. ,,Stratili sme kamaráta a bojovníka. Je mi smutno, temno.“
Čišovského si pripomenul aj FK Humenné, v ktorom vstúpil do profesionálneho futbal, prostredníctvom facebooku: ,,Odpočívaj v pokoji Čišo, nikdy nezabudneme! Ďakujeme Ti za všetko. Rodine vyslovujeme úprimnú sústrasť.“ Bokom nezostali ani Žilina či Petržalka a rodine tiež vyslovili úprimnú sústrasť.
Pamiatku slovenského obrancu si však uctili aj konkurenti. ,,Toto je moment, keď si uvedomíte, že sú dôležitejšie veci ako góly, rivalita a vzájomné zápasy. Slavia vyjadruje úprimnú sústrasť rodine aj všetkým priateľom Mariána Čišovského,“ napísala na twitteri Slavia Praha a kondoloval aj nedeľný súper Plzne Sparta Praha: ,,S hlbokým smútkom sme prijali správu o smrti Mariána Čišovského. S krutou chorobou bojoval statočne a odhodlane, presne tak, ako sme ho poznali aj na ihrisku. Česť jeho pamiatke. Úprimnú sústrasť a veľa síl jeho rodine, spoluhráčom a fanúšikom.“
Profil Mariána Čišovského
Dátum narodenia: 2. novembra 1979 v Humennom Dátum úmrtia: 28. júna 2020 v Plzni Post: obranca Reprezentácia: 15 zápasov (2002–2013) Reprezentačný debut: 6. februára 2002 v Teheráne v zápase Irán – Slovensko 2:3 Kariéra: Chemlon Humenné 1996-1999, Inter Bratislava 1999–2004, MŠK Žilina 2004–2006, Artmedia Petržalka 2006–2008, FC Temešvár 2008–2011, Viktoria Plzeň (od 2011) Úspechy: 3x majster SR: 1999/00, 2000/01 (Inter Bratislava), 2007/08 (Artmedia Petržalka), 1x majster ČR: 2012/13 (Viktoria Plzeň), 3x víťaz Slovenského pohára: 1999/00, 2000/01 (Inter Bratislava), 2007/08 (Artmedia Petržalka), 1x víťaz českého Superpohára (2011) Bilancia: v slovenskej lige 295 zápasov/31 gólov, v rumunskej lige 58/5, v českej lige 64/12
Jaroslav Pollák, 49-násobný reprezentant, majster Európy z Belehradu, zomrel po ťažkej chorobe v piatok ráno 26. júna. V tichosti, ako bolo v posledných rokoch pre neho typické, doma v prítomnosti najbližších.
Medzevského rodáka (nar. 11. júla 1947) vo futbalovom prostredí vždy volali Bobby, lebo sa podobal na skvelého anglického hráča Manchestru United Sira Bobbyho Charltona. Neprehliadnuteľná bola jeho frizúra s typickou „prehadzovačkou“ a viditeľný na ihrisku bol najmä tým, ako dokonale ovládal loptu.
Patri k typom hráčov, akému sa vo futbalovom slangu hovorí „motor mužstva,” mal veľkú výdrž, dokázal ťahať aj za dvoch. Dvanásť rokov bol súčasťou veľkého košického mužstva, keď ste povedali „Pollák,“ ozvalo sa „Daňko – Štafura,“ lebo také bolo zloženie legendárnej trojčlennej stredovej osi vtedajších VSS.
Na klubovej úrovni získal v roku 1973 Slovenský pohár s VSS Košice a v sezóne 1979/1980 si pridal do zbierky so Spartou Praha Československý pohár. V roku 1971 ho vyhlásili za tretieho najlepšieho hráča v Československu.
Po ukončení aktívnej kariéry pracoval ako viceprezident 1. FC Košice počas najúspešnejšieho obdobia klubu, neskôr bol športový riaditeľ Sparty Praha. Na Karlovej univerzite v Prahe vyštudoval právo. Potom sa však z futbalu vytratil, pred verejnosťou sa uzavrel, slovenský futbal však stratil veľkú osobnosť.
Oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie vyjadruje najbližším Jaroslava Polláka hlbokú sústrasť.
Fanklub zorganizoval výbornú diskusiu na počesť 10. výročia víťazstva Slovenska nad Talianskom
Dva góly kanoniera Róberta Vitteka, gólová poistka striedajúceho Kamila Kopúnka a úradujúci svetový šampión Taliansko bol na kolenách a v slzách. Včera 24. júna 2020 to bolo presne desať rokov, čo sa tím okolo trénera Vladimíra Weissa postaral na MS 2010 v JAR o najväčší futbalový úspech v ére samostatného Slovenska.
OFSFR – Bratislava/Milan Valko
Pri tejto príležitosti oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie v sídle Siene slávy slovenského futbalu zorganizoval naživo prenos na kanáli YouTube s Róbertom Vittekom a Kamilom Kopúnkom. Emotívnu spomienku moderoval Marcel Merčiak. Po jej skončení členovia fanklubu Miloš Kopča a Zdenko Jurkemik odovzdali pamätné obrazy so svojimi podobizňami Róbertovi Vitekovi a Kamilovi Kopúnkovi.
,,Keďže kvôli pandémii koronavírusu slovenská reprezentácia v tomto roku nezohrala ani jeden zápas, neusporiadali sme žiadnu fanzónu. Preto sme pristúpili k tomuto kroku, zatiaľ na skúšku, toto video bolo naživo, ale kto ho nevidel, môže si ho prehrať. Som veľmi rád, že Róbert Vittek a Kamil Kopúnek nám vyšli v ústrety a Marcel Marčiak bol moderátorom preto, lebo zápas Slovensko – Taliansko (3:2) komentoval. Takže veľmi ma teší, že sme týchto očitých svedkov mohli pozvať na túto besedu a z nej vyplynulo, aký bolo hrdí, že boli súčasťou tohto veľkého podujatia a hlavne skvelého úspechu našej reprezentácie,“ vraví Roman Táborský, predseda oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie.
Robertovi Vittekovi a Kamilovi Kopúnkovi sme po skončení besedy položili po tri otázky.
Róbert Vittek
V reprezentácii Slovenska ste odohrali 82 zápasov, ale určite najlepšie spomienky máte na MS v JAR, kde ste sa so 4 gólmi stali najlepším strelcom v reprezentácií a prekonali ste aj rekord Adolfa Scherera v počte gólov strelených Slovákom na svetovom šampionáte…
Slovensko sa predtým na MS nikdy neprebojovalo a preto pre všetkých hráčov, ktorí sme sa šampionátu zúčastnili, bol to vrchol našej kariéry. Samozrejme, najviac sa hovorilo o mojich štyroch strelených gólov. Keby mi pred MS niekto povedal, že ich toľko dám a že napokon skončím medzi najlepšími strelcami, ťažko by som mu uveril. Bol som teda veľmi rád, že som mojimi gólmi mužstvu pomohol k postupu do osemfinále.
Na MS 2010 v JAR ste patrili medzi najlepších strelcov, ale po nich ste sa zrejme nepredali tak, ako ste si predstavovali. Dva a pol roka v Turecku asi nebolo to pravé orechové…
Mal som 28 rokov, čo bol výborný futbalový vek, priznám sa teda, čakal som, že sa mi viac zmení život, že sa dostanem do vyspelého klubu a spoločnosti. Niekde do Nemecka, či do Francúzska, kde som predtým pôsobil. Je totiž dosť príkladov, ako sa viacerí hráči dostali do skutočne dobrých klubov. Ale ako sa hovorí, nad rozliatym mliekom už netreba plakať.
Od októbra minulého roka navštevujete špeciálny program s názvom Kariéra po kariére. Čo nám o ňom poviete?
Pod záštitou UEFA vzdelávam sa v spoločnosti futbalových hviezd na čele s Didierom Drogbom. Škoda, že celosvetová pandémia činnosť tohto kurzu určitým spôsobom zastavila. Takže v súčasnosti študujem na online báze. Akurát tento týždeň som dostal nový plán na budúci rok. Uvidíme, ako sa situácia s koronakrízou bude vyvíjať. Som však veľmi rád, že som v takej elitnej spoločnosti bývalých skvelých hráčov a zatiaľ si tento kurz veľmi užívam.
Kamil Kopúnek
Spomeniete si z času na čas na váš najhviezdnejší okamih vo vašej kariére a tento gól proti Taliansku vám pripomínajú aj kamaráti a známi?
V Afrike som bol len jeden z dvoch hráčov zo slovenskej ligy, preto som si veľmi vážil byť súčasťou nášho mužstva a hlavne takej svetovej udalosti. Áno, kamaráti a známi mi môj gól proti Taliansku neustále pripomínajú a aj ja si naň často spomeniem. Už som si zvykol s tým žiť, napokon je to celkom príjemné.
Po MS ste vystriedali desať klubov, v čom bola príčina, že ste v nich vydržali niekedy iba pol roka, alebo rok?
Ten strelený gól mi určite pomohol, po šampionáte bol záujem o moje služby. Prvý raz som odišiel do zahraničia, ale, žiaľ, často som menil kluby. Prišiel som do ruského Saturnu, kde predtým pôsobili niektorí Slováci, aj tréner Weiss. Klub však po roku zbankrotoval. Potom som odišiel do talianskeho Bari, tam sa zasa na klub napojila mafia a išlo to z kopca. Potom som striedal domáce kluby so zahraničnými. Isteže, nebolo to ideálne, ale nesťažujem sa, svoju kariéru považujem za veľmi vydarenú.
Slovensko v baráži o postup na EURO 2020 čaká v októbri doma Írsko. Podľa vás, aké máme šance postúpiť na kontinentálny šampionát?
Podľa môjho názoru máme výborné šance a pokiaľ chalani, ktorí hrajú v kvalitných zahraničných kluboch, budú v dobrej športovej forme, tak som presvedčený, že vyhráme a potom si to v boji o EURO rozdáme s víťazom zápasu Bosna a Hercegovina – Severné Írsko.
Foto: Anton Holienčin
Dnes je to presne 10 rokov – naživo prenos o 13.00
Dnes je nezabudnuteľný deň pre futbalového fanúšika v ére samostatnosti Slovenska. Ubehlo už 10 rokov od emotívneho víťazstva nad majstrami sveta v roku 2006 z MS v Nemecku, mužstva Talianska. Diskusia je naplánovaná na 13.00 hod. Sledujte naživo… Vrátime sa do Pretorie na štadión Eliis Park. Píše sa rok 2010…
Pred 20 rokmi tragicky odišiel skvelý futbalista Peter Dubovský
Smutné výročie! Práve dnes je to 20 rokov, čo predčasne zomrel talentovaný futbalista Peter Dubovský. Na dovolenke v Thajsku spadol z výšky viac ako 10 metrov. Pri tom sa však nešťastne pošmykol a utrpel silné krvácanie a poškodenie mozgu.
OFSFR – Bratislava/ Milan Valko
Pre celé Slovensko bolo neuveriteľným šokom to, čo sa stalo 23. júna 2000 v Thajsku. Nikto tej hroznej správe nechcel uveriť a dodnes mnohým z nás spôsobuje ťažké chvíle a pichanie pri srdci. Peter odišiel tragicky a nečakane bez akéhokoľvek varovania vo veku 28 rokov. Takmer v zlomku sekundy.
Na jeho počesť sa od roku 2000 každoročne odovzdáva Cena Petra Dubovského, určená mladým talentovaným futbalistom do 21 rokov. Od roku 2000 ŠK Slovan Bratislava organizuje na jeho počesť medzinárodný mládežnícky turnaj Memoriál Petra Dubovského. V tomto roku sa však jubilejný 20. ročník z dôvodu pandémie koronavírusu a prijatých opatrení neuskutočnil a bol preložený na budúci rok.
,,Petrovi som rozhodoval niekoľko zápasov, či už v mládežníckych kategóriách, alebo v prípravných stretnutiach Slovana a vždy sa venoval a sústredil iba na hru. Pre rozhodcov to bol jeden bezproblémový hráč, lebo nikdy nekomentoval rozhodnutia arbitrov. Peter bol vo všetkom skvelý, futbalovým myslením totiž prevyšoval viacerých hráčov, už keď dostával prihrávku, vedel čo s ňou urobí. Mal skvelú ľavačku a rovnako aj vynikajúcu techniku. Dobre som poznal i jeho rodičov, otca Viliama a mamu Darinu. S ňou som sa stretával aj po pracovnej stránke, lebo robila v jednej mestskej inžinierskej organizácii,“ zalovil v spomienkach na Petra Dubovského bývalý známy rozhodca Vladimír Randa a jeden z najstarších členov oficiálneho fanklubu slovenskej reprezentácie.
Peter Dubovský sa výraznou mierou v roku 1992 pričinil v drese Slovana o zisk emotívneho federálneho titulu. Dvakrát po sebe sa stal s 27 a 24 gólmi kráľom strelcov spoločnej československej súťaže. O rok neskôr ho vyhlásili za Najlepšieho slovenského futbalistu. Za belasých odohral 93 súťažných duelov a strelil 59 gólov.
V roku 1993 sa Dubovský upísal slávnemu španielskemu klubu Real Madrid, v ktorom pôsobil do roku 1995. V konkurencii elitných svetových futbalistov však počas éry trénerov „bieleho baletu“ Benita Flora, Vicente del Bosqueho a Jorge Valdana odohral len 33 zápasov a dal dva góly. Napriek tomu sa s „pusinkami“ tešil zo zisku španielskeho titulu (1994/1995), triumfu v Copa del Rey (1993/1994) a španielskom Superpohári 1994. Španielska Primera División mu však učarovala a tak sa presunul v roku 1995 do konkurenčného Realu Oviedo, kde dostal podstatne väčší priestor. Za klub z Astúrie odohral do roku 2000 celkovo 120 súťažných stretnutí a dal 17 gólov. Za reprezentáciu Československa nastúpil celkovo v 14 zápasoch a strelil 9 gólov, v drese Slovenska nazbieral 33 štartov, ktoré ozdobil 12 presnými zásahmi.
Profil Petra Dubovského Narodený: 7. mája 1972 v Bratislave Zomrel: 23. júna 2000 v Ko Samui (Thajsko) Post: ofenzívny stredopoliar, útočník Výška: 179 cm Vzdelanie: nedokončené štúdium na VŠE v Bratislave (dnešná EU) Klubová kariéra: Vinohrady Bratislava, Slovan Bratislava (94 zápasov/59 gólov), Real Madrid (31/2), Real Oviedo (120/17) Reprezentačná kariéra: Československo (14/9), Slovensko (33/12) Najväčšie úspechy: dvojnásobný kráľ strelcov vo federálnej lige (1991/1992 a 1992/1993), majster federálnej ligy 1992/1992 (Slovan Bratislava), majster Španielska 1994/1995 (Real Madrid), víťaz Copa del Rey 1993/1994 (Real Madrid), víťaz španielskeho Superpohára 1994 (Real Madrid) Individuálne ocenenia: Najlepší slovenský futbalista 1993, 2. miesto v ankete slovenský Futbalista desaťročia, 4. miesto v ankete Najlepší slovenský futbalista storočia Prezývky: Bobo, Dubo, Dubák
Marián Póša je telom i dušou jeden z najväčších fanúšikov spomedzi všetkých členov oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie! Ročne totiž navštívi takmer 200 športových zápolení, zväčša na reprezentačnej úrovni, v ktorých pôsobia Slováci vo viacerých športoch. S jedným lídrov našich fanúšikov prinášame obšírnejší rozhovor.
OFSFR – Bratislava/ Milan Valko sa porozprával s Mariánom Póšom
Predstav sa, povedz nám niečo o sebe a hlavne či si sa v minulosti venoval nejakému športu?
Mám 47 rokov a som rodákom zo Šoporne. Po ZŠ v Šoporni som študoval na Gymnáziu v Šali, chemicko-technologickú fakultu v Bratislave som ukončil v momente, keď sa nám narodil syn Andreas. Som slobodný-rozvedený. Síce vlastním Európsku akciovú spoločnosť, ale živím sa i manuálne v stavebníctve (prevažne elektroinštalácie). Na základnej škole bola učiteľkou telesnej výchovy moja mama Alžbeta, ktorá u mňa prebudila už v útlom detstve záujem o šport a aktívne (i keď nie na profesionálnej úrovni ) ma viedla k športovej všestrannosti. Hlavne v atletických disciplínach a lyžovaní som absolvoval súťaže na krajskej úrovni. Hrával som tiež futbal, kde som si prešiel asi všetky posty od brankára až po útočníka. Stolnému tenisu som sa venoval ako žiak i dorastenec v miestnych športových kluboch. Lenže opakovaná zlomenina ruky ma dala bokom a nakoniec som ostal už ,,iba“ pri bezkontaktnom karate-kata počas 3 rokov na gymnáziu. V týchto rokov som nikdy nebral na veľkú váhu diplomy, medaily či páskovanie v karate, skôr išlo o čistú lásku k športom, ktoré som robil. Myslím si, že v súčasnosti rodičia ženú deti veľmi k dokonalosti, venujú sa zväčša iba jednému vybranému športu a potom deti to berú až prehnane profesionálne. Z priebežných neúspechov sú frustrované a samotný- ten pravý pocit zo športovania je na druhom mieste…
Odkedy si členom fanklubu a koľko zápasov slovenskej reprezentácie si videl na vlastné oči?
Do fanklubu ma priviedol môj brat Štefan, ktorý sa poznal s Milošom Kopčom. Deviateho októbra 2014 sme spoločne obaja absolvovali prvú fanzónu a prevzali si uvítacie balíčky. Bolo to v Žiline pred zápasom kvalifikácie ME 2016 so Španielskom, ktorý sme vyhrali 2:1. Veľmi dobre sa pamätám, ako som sa prvýkrát zoznámil s vynikajúcimi hráčmi s Jozefom Štibrányim a Adolfom Schererom. Samozrejme, že s takými legendami som si ihneď spravil fotky a porozprával sa s nimi o futbale. Nerobím si žiadnu evidenciu koľko zápasov som videl naživo. Od malička to istotne bude veľké číslo i keď to boli iba domáce zápasy (tie vonku som všetky absolvoval pred telkou). Od vstupu do fanklubu sa to však rapídne zmenilo, počnúc stretnutím so Španielskom až doteraz, teda takmer 6 rokov, som vynechal kvôli zdravotným problémom doma i vonku iba dva zápasy.
Tvojimi vernými spoločníkmi sa stali dva bubny, ktoré berieš na každé podujatie. Počas futbalových stretnutí bubnuješ celých 90 minút, čo je zrejme aj dosť fyzicky náročné?
Bubnovanie, ako aj presun bubnov na i zo zápasov je fakt poriadna makačka, lebo treba ich niekedy niesť aj niekoľko kilometrov. Aj preto posledné zápasy už absolvujem len s jedným (ľahšie zobrať len náhradnú blanu). Keď som väčšinou brával dva bubny, tak na druhom aj tak nemal kto bubnovať. Je to na škodu veci, pretože sám seba zaraďujem len do kategórie podpriemerného bubeníka a preto tento handicap kompenzujem silou úderov a zanietenosťou. Zväčša to má svoje následky, krvavé hánky, roztrhnutú blanu či svalovicu…
Aký máš najväčší zážitok v súvislosti s fanklubom?
Všetky zájazdy neabsolvujem s fanklubom, chodievam aj vlastným mikrobusom, ale pekné spomienky mám aj z autobusového zájazdu do Macedónska. Môj najväčší zážitok sa viaže s letom na Maltu. Zrejme aj preto, že som tam bubnoval s bubnom, ktorý vybavil Marek Hamšík od domácich fanúšikov.
Ktorý zápas slovenskej reprezentácie sa ti vryl najviac do pamäti?
Určite ten prvý domáci s fanklubom, ktorý som už spomenul, teda proti Španielsku. V zahraničí to bol súboj na ME 2016 vo Francúzsku s Ruskom. A ak hovoríme o pozitívnych veciach, tak vo mne veľký dojem zanechalo aj naše víťazstvo v medzištátnom zápase v Augsburgu na pôde úradujúcich majstrov sveta z Nemecka 3:1. Pravda, súper nám túto prehru vrátil na ME 2016 aj s úrokmi. S ohľadom na atmosféru mám krásne spomienky na všetky zápasy na ME vo Francúzku i ME 21 v Poľsku. Isteže, výborné bolo vidieť našu reprezentáciu aj v Anglicku, Škótsku, Maďarsku, či na Ukrajine. Samozrejme, do tohto výpočtu zápasov zaraďujem všetky odohrané na našom krásnom štadióne v Trnave. V srdci mi ostalo i bubnovanie po viacerých mestách, všade tam kde hrala zápasy naša reprezentácia do 21 rokov. A takisto stretnutia našich dievčat na ME hráčok do 19 rokov, ktoré som tiež podporil mojím bubnovaním.
V auguste fanklub oslávi 10. výročie založenia, ktoré osobnosti by si chcel vidieť medzi hosťami?
Predseda oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie Roman Táborský vždy privedie skvelých hostí do fanzóny a určite tomu bude aj na oslave 10. výročia fanklubu. A koho by som si osobne želal? Potešilo by ma, keby medzi nás prišiel niekto z kvarteta Marek Hamšík, Martin Škrtel, Ján Kozák st. a Vladimír Weiss st. Všetko veľké osobnosti slovenského futbalu.
Založil si občianske združenie Fandíme Slovensku, čo nám o ňom povieš?
OZ Fandíme Slovensku existuje od roku 2015. Niektoré body zo stanov sa mi darí realizovať viac úspešne, ale ďalšie vôbec. Asi najviac sa popri zájazdom na rôzne športové podujatia darí stránke a skupine s rovnakým názvom Fans Slovakia, kde informujem o dianí v slovenskom športe. Robím rôzne súťaže o vecné ceny a zadávam oznamy ohľadom výjazdov-zájazdov. Dobré meno Fans Slovakia sa síce pomaličky šíri (je nás dokopy 20 000 na oboch platformách). Verím však, že potenciál je až 10 násobok momentálneho počtu, aj keď v podstate každý Slovák Fandí Slovensku, takže možno nás raz v budúcnosti budú milióny na Fans Slovakia (smiech).
Ako vnímaš množstvo stretnutí, ktoré pravdepodobne čakajú slovenskú reprezentáciu na jeseň? Máme na mysli baráž s Írskom o postup na EURO 2020 a tiež aj šesť súbojov v Lige národov?
Dúfam, že všetky zápasy sa budú konať na jeseň tak, ako je to avizované. Je ich fakt veľa a dosť nahusto, ale mne osobne to aj vyhovuje. Som totiž po nedávnej operácii a v septembri by som už mal byť k dispozícii aj s bubnom. Otázkou je, či popri zdraviu budem na tom dobre aj finančne a časovo. Každopádne sa však už teším na futbal – veď je to moja srdcovka!
Slovenská futbalová reprezentácia odohrá domáce semifinále baráže ME 2020 proti Írsku 8. októbra. V prípade postupu do finále nastúpi 12. novembra na pôde víťaza duelu Bosna a Hercegovina – Severné Írsko. Výkonný výbor Európskej futbalovej únie (UEFA) rozhodol o termínoch na videokonferencii.
Potvrdil aj dátumy skupinovej fázy novej edície Ligy národov, v ktorej by mali Slováci začať 4. septembra doma proti Česku. Pôvodný marcový termín baráže najskôr UEFA preložila na jún, v apríli však pre pandémiu nového koronavírusu zrušila aj letné zápasy. O účasť na šampionáte (11. júna až 11. júla 2021) ešte bojuje v play off Ligy národov tucet krajín.
Pôvodný termín súboja Slovensko – Írsko bol stanovený na 26. marca na bratislavskom Národnom futbalovom štadióne (NFŠ). Zverenci Pavla Hapala v prípade postupu na záverečný turnaj budú hrať na v E-skupine proti Poľsku, Švédsku a Španielsku.
Skupinová fáza Ligy národov 2020/21 odštartuje dvoma kolami v septembri (3., 4., 5. a 6., 7., 8. septembra). Slovensko figuruje v B-skupine 2. divízie spoločne s Českom, Izraelom a Škótskom. Podľa pôvodného kalendára sa malo po úvodnom domácom stretnutí s Českom predstaviť 7. septembra na trávniku Izraela, no celý harmonogram ešte UEFA oficiálne nepotvrdila. Podľa stránky SFZ by mal národný tím pokračovať 11. októbra v Škótsku, o tri dni neskôr doma s Izraelom, 15. novembra doma so Škótskom a 18. novembra v Česku.
„S touto informáciou sme už narábali, pretože sme vedeli, že UEFA uvažuje o tomto modeli. Sme naň nachystaní, neprekvapilo nás to. Samozrejme, dôležité bude, aby sme Ligu národov brali veľmi vážne, chceme odštartovať čo najlepšie a formovať mužstvo na najdôležitejšie zápasy – na baráž ME,“ povedal tréner Slovenska Pavel Hapal na webe futbalsfz.sk.
Riadiaca organizácia európskeho futbalu pre nahustený kalendár po koronavírusovej prestávke rozšírila októbrový a novembrový asociačný termín z dvoch na tri hracie dni.
„Vyhovuje nám to, je dôležité, aby sme mali motiváciu hneď na začiatku zrazu. Nechcem podceniť zápasy Ligy národov, ale pre nás je veľmi dôležitá baráž. Z tohto pohľadu to je fajn,“ dodal Hapal, ktorý verí, že na jeseň sa v určitom počte dostanú na medzištátne súboje aj fanúšikovia: „Keď vidím, že sa začali ligy a štadióny sú poloprázdne alebo prázdne, je mi z toho smutno.“
OFSFR – Púchov/ Milan Valko sa porozprával s Gabrielom Tanuškom
Pokračujeme v našom seriáli predstavovaní členov oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie. Tentoraz našim partnerom na rozhovor je Gabriel Tanuška, ktorého mnohí z fanklubu poznajú pod menom Gabo. A viacerí ho poznáme aj z televíznej súťaže Duel, v ktorej si dobre počínal.
Čo pre teba znamená členstvo vo fanklube a odkedy si jeho členom?
Mám 67 rokov a vo fanklube som tuším šesť rokov. O jeho existencii som sa dozvedel od známych na pive. Veľmi sa mi nechcelo do neho vstúpiť, lebo nemám rád ultras a bojovné skupiny. Pretože sa športom neživím, beriem ho ako zábavu, spestrenie života a to už asi od piatich 5 rokov, keď ma otec začal brávať na futbal. Rýchlo som sa však presvedčil, že v našom fanklube sú inteligentní ľudia, ktorí majú futbal naozaj radi. Akurát som išiel do dôchodku a tak namiesto pracovného kolektívu som sa dostal do inej komunity. Spoznal som nových, zaujímavých ľudí. Na stretnutia slovenskej reprezentácie sa vždy teším a nevynechávam ani zaujímavé a hodnotné fanzóny. Tu získavam mnoho zaujímavých informácií, ku ktorým by som sa inak nedostal. A stretávam známe tváre z trávnikov i mimo neho.
S fanklubom, ale aj po vlastnej linke si už navštívil dosť zápasov…
S predsedom fanklubu Romanom Táborským sme si dosť sadli. Hlavne pri výjazdoch na Audi Cup do Mníchova, ale aj inde, kde mohol využiť moju znalosť nemčiny. V dobrom spomínam na Garmisch-Partenkirchen, kde som dojednal dosť veľkú zľavu na lanovku na Zugspitze pre všetkých a taktiež na iný ročník Audi Cupu, na ktorom sa Roman nemohol zúčastniť a požiadal ma, aby som si to zobral starosť. Myslím, že sa nám to vydarilo, aj keď gro najdôležitejšieho vybavil Roman z domu vopred. Z Púchova je nás vo fanklube sedem, či osem. Niektoré zahraničné cesty si vybavujeme sami. Kamarát Jano Helík presonduje všetko o mieste kam ideme, spojenia letecké, vlakové, ubytovacie možnosti, ja mám potom na starosti ich obstaranie cez internet a dorozumenie sa.
Ktoré zápasy ti najviac utkveli v pamäti?
Prvý zápas reprezentácie som videl v Bratislave, keď sme v kvalifikácií na ME 1980 (ešte ČSSR) vyhrali nad Francúzskom 2:0. Vtedy Tondo Panenka zopakoval legendárnu penaltu z Belehradu. Najviac spomínam na kvalifikačné stretnutie MS 2018 v Škótsku. Pretože doma spievam v malom ľudovom spevokole Štepnická skala, na futbal som si zobral kroj a v tom som išiel do hľadiska. Po ceste ma zastavovali Škóti, fotili sa so mnou, ponúkli mi whisky a veľmi srdečne sa porozprávali. Aj kameraman škótskej televízie si ma vybral a strihol ma do obrazu počas spievania našej hymny. A už počas spiatočnej cesty domov na londýnskom letisku som mal telefonáty. V Glagowe sa mi veľmi páčilo, že počas prestávky v polčase hrali škótsku ľudovú pieseň, na svetelnej tabuli bežal text, lopta skákala v rytme piesne zo slabiky na slabiku a celý štadión spieval a spieval. Nikde žiadny náznak bitky, alebo ťahaníc. Po zápase sme mali v krčme vedľa našej ubytovne na pivo zľavu 25 percent pri preukázaní sa kľúčom s vysačkou. Aj na druhý deň veľmi uznanlivo rozprávali najmä o brankárovi Dúbravkovi. Taktiež som mal ohromný zážitok z prípravného zápasu s Nemeckom v Augsburgu, keď sme prekvapujúco vyhrali 3:1 a cez pestávku i po zápase sa ponad Augsburg prehnala riadna búrka s prietržou mračien. Každé stretnutie je iné. Nielen na ihrisku, ale aj za bariérami. Sem tam sa mi podarí zobrať so sebou aj manželku a už máme vo Veľkom Orvišti aj kamarátov, Chalániovcov, s ktorými sa aj navštevujeme.
Pre futbal je dobré znamenie, že pandémia koronavírusu je na ústupe a už sa rozbehli niektoré zahraničné ligy v Nemecku, Česku, Maďarsku, Poľsku a aj inde…
Futbal mám veľmi rád, chýba mi, ale v prvom rade myslím na svoju bezpečnosť. Nebol som na ME 2016 vo Francúzsku, ani MS 2018 v Rusku a ani na veľmi vypätom a rizikovom zápase v Maďarsku. To boli hrozby teroristických útokov a pretože futbal považujem predovšetkým za zábavu, kvôli ktorému vraj „chleba lacnejší nebude“ nechcelo sa mi riskovať zdravie a život. Skôr ho považujem za príležitosť stretávať sa s ľuďmi z iných krajín, spoznávať tieto krajiny a nadväzovať priateľstvá. Ak Pán Boh dá, korona sa pominie a futbal sa znovu naplno rozbehne, chcem byť zas pri tom. Na stretnutiach môjho Púchova v II. lige a slovenskej reprezentácie.
