Pamätnú tabuľu člena strieborného futbalového mužstva z Tokia 1964 Vladimíra Weissa najstaršieho v stredu 24. októbra odhalili na Národnom pamätníku olympionikov v Martine, neďaleko jeho rodných Vrútok. Bývalý skvelý stopér odohral všetky zápasy olympijského turnaja, vrátane víťazného s Brazíliou. Československo prehralo až vo finále s Maďarskom 1:2.
Na pietnom akte sa zúčastnilo viac než päťdesiat hostí, medzi nimi aj syn strieborného olympionika, bývalý známy futbalový reprezentant a popredný tréner Vladimír Weiss II. s manželkou, dcéra Zuzana Schwartzová, aj kapitán tímu futbalistov ČSSR z OH 1964 Anton Urban. Oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie zastupoval jeho agilný člen Peter Špilák. Oficiálny fanklub za pomoci jeho aktívnych členov zorganizoval stretnutie Vladimíra Weissa najstaršieho s Adolfom Schererom, ktoré si osobne veľmi prial. Podarilo sa nám splniť jeho veľký sen na sklonku života.

Pietny akt pripravilo SOV – Slovenské olympijské a športové múzeum, všetkých hostí (medzi nimi boli aj účastníci ranného zasadnutie Združenia olympijských klubov SR v Martine) privítala jeho riaditeľka Zdenka Letenayová. Prezident Slovenského olympijského výboru (SOV) Anton Siekel v krátkom úvodnom slove uvíedol, že v dnešnej uponáhľanej dobe majú ľudia málo času zastaviť sa. „Toto je jedna z príležitostí zastaviť sa a uctiť si pamiatku ľudí, ktorí reprezentovali našu vlasť,“ povedal.

Pred všetkými prítomnými prehovoril aj kapitán strieborného tímu futbalistov ČSSR z OH 1964 v Tokiu, 84-ročný Anton Urban, ktorý si na dávneho spoluhráča zaspomínal: „Bol to veľmi skromný, prostý, ušľachtilý a čestný človek, ktorý rozdával radosť.“

Vladimír Weiss II. bol pri spomienke na otca, ktorý sa odobral na večnosť pred pol rokom, očividne dojatý: ,,Otec mal rád svoju rodinu, futbal, vyrastal v jednoduchých podmienkach. Málokedy rozprával o sebe. Žiaľ, potom prišiel ten nešťastný rok 1965, keď v kvalifikačnom súboji MS 1966 v Bratislave proti Portugalsku v hustom lejaku nepremenil jedenástku. Takto reprezentačnú kariéru skoro ukončil, aj keď futbalovo mal naviac.”
Tabuľku pripomínajúcu jeho otca odkryl spoločne s Antonom Siekelom a takisto spoločne zavesili na stojan aj veniec Slovenského olympijského výboru.