V našom oficiálnom fanklube slovenskej futbalovej reprezentácie máme niekoľkých členov aj z iných krajín. Jedným z nich je Čech Petr Švonc, ktorý robí veľmi dobré služby nášmu fanklubu. S veľkým futbalovým fanúšikom sme sa porozprávali na aktuálne témy.

OFSR – Bratislava/Milan Valko
Foto: Petr Švonc, archív

Predstav sa, povedz nám niečo o sebe a hlavne či si sa v minulosti venoval nejakému športu?
Volám sa Petr Švonc a narodil som sa 14. augusta 1967. Pochádzam z malej dedinky Hrádek okres Ústí nad Orlicí. Futbal sa od malička stal mojou veľkou vášňou a hneď po škole sme s chlapcami kopali do lopty. V 11 rokoch sa moja mama druhý raz vydala a sťahovali sme sa do Prahy. Bola to pre mňa veľká zmena, keď sa chlapec z dediny, ktorá mala 90 obyvateľov ocitne zrazu v miliónovom meste. Dodnes si pamätám, keď ma môj otec v roku 1978 zobral na prvý ligový zápas Slávia Praha – Plzeň (1:0). Vtedy by ma ani vo sne nenapadlo, že sledujem svojho budúceho kamaráta Janka Lužu zo Slavie. Futbal som hrával za RH Praha a tiež som sa venoval aj orientačnému behu v Slávii Praha. Moja športová kariéra skončila sa odchodom na vojenčinu. Po návrate som sa k futbalu vrátil už iba rekreačne, hrával som malý systémom 5+1 a definitívne som mu dal zbohom v 45 rokoch, keď som musel podstúpiť operáciu menisku.

Známa je tvoja zberateľská vášeň autogramov do rôznych kníh so športovou tématikou (futbal, OH, ZOH), čo pre teba tento koníček znamená?
Autogramy som začal zbierať vo svojich 11 rokoch, kedy som sa presťahoval do Prahy. Bola to viac-menej náhoda, pretože ma kamarát vzal na autogramiádu športovcov a tak ma to zaujalo, že som sa tomuto koníčku začal venovať naplno až do odchodu na vojenčinu. Bolo to krásne obdobie a dodnes mám naň úžasné spomienky. Napríklad išiel som si podpísať Jaroslava Boučka, účastníka MS 1934, ktorý býval v Černošiciach a vtedy mal asi 70 rokov. Zavolal som mu, že by som chcel, aby sa mi podpísal do knižky Slávne nohy. Povedal, dobre príď, všetko ti podpíšem, ale musíš mi priniesť pivo. Tak som vystúpil v Černošiciach z vlaku, kúpil som 6 pív a išiel som dva kilometre pešo k nemu na statok. Keď videl, že som splnil svoj sľub vybral zo skrine všetky svoje futbalové artefakty, album s fotkami a začal rozprávať, čo všetko s futbalom zažil. Asi po dvoch hodinách som povedal, že už musím ísť domov (vtedy som mal 14 rokov), aj keď sa mi vôbec nechcelo. Bouček však hovorí, vieš čo, choď mi ešte pre pivo, všimol som si, že počas nášho rozprávanie všetky pivá vypil. Tak som vzal sieťovku, bežal som rýchlo do obchodu na stanicu a späť, aby som bol čo najskôr doma. Samozrejme, domov som prišiel neskoro večer, dostal som zaracha na týždeň, ale stálo to za to. Úprimne sa priznám, že tesne pred vojenčinou v roku 1986 som sa skoro celej svojej zbierky zbavil. Jednoducho som ju predal a rozdal. Jediné čo som si nechal, boli podpísané knižky. Znovu som sa vrátil ku zbieraniu v roku 2012, kedy vyšla nádherná kniha Se lvíčkem na hrudi. Je v nej kompletná futbalová reprezentácia jednotlivých hráčov od roku 1906 do 2012. A tak som sa znovu vrátil k svojmu koníčku. K dnešnému dňu mám túto knižku kompletne podpísanú okrem Jara Červeňana, ktorý sa bohužiaľ nepodpisuje a Jána Morávka, ten momentálne hrá stále v Nemecku. Keď som práve začal túto knižku podpisovať, tak som sa pri svojich cestách na Slovensko zoznámil pri krste knižky Titus Buberník s Romanom Táborským, Júliusom Šefčíkom a Petrom Špilákom. A odvtedy vlastne som sa začal zúčastňovať týchto akcií, ktoré organizuje oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie, alebo Julo Šefčík. Úžasné bolo pri podpisovaní tejto knižky sa stretnúť s bývalými hráčmi a to ako v Čechách, tak aj na Slovensku, počúvať ich príbehy i životné osudy. A práve pri jednej tejto mojej ceste som sa spriatelil s Jankom Lužom a navštevujem ho skoro pri každej mojej ceste do Bratislavy.

Odkedy si členom fanklubu a koľko zápasov slovenskej reprezentácie si videl na vlastné oči?
Žiaľ, čas strašne letí, ale myslím si, že oficiálne som členom fanklubu asi tri roky. Snažím sa nevynechať ani jeden zápas, ale veľa záleží, ako sa mi podarí skĺbiť voľný čas s mojou prácou. Osobne som zatiaľ videl sedem zápasov slovenskej reprezentácie. Strašne som sa tešil aj na výjazd do zahraničia s fanklubom, ale bohužiaľ súčasná situácia to zatiaľ nedovolila. Už, aby tá pandémia koronavírusu bola preč, život i šport sa vrátili do normálu. Musím povedať, že atmosféra na štadiónoch mi veľa chýba, sledovať zápasy v televízii to nie je pravé orechové.

Fanklubu si už neraz pomohol, ako napríklad keď si zorganizoval pre jeho členov pred zápasom Ligy národov Česko – Slovensko plavbu loďou po Vltave. Takisto si zabezpečil účasť olympionikov z Česka pri príležitosti 55. výročie získania strieborných medailí na olympijských hrách v Tokiu v roku 1964 v hoteli Bôrik…
Všetko toto je dané mojou zberateľskú vášňou. Pri stretnutiach s hráčmi som zistil, že niektorí sa nevideli aj 30 rokov, alebo o sebe nič nevedeli, ako kto žije. Takže som sa v týchto záležitostiach začal viac angažovať. Napríklad Ján Geleta nehovoril s Alexandrom Horváthom od tej doby, čo žije v Belgicku. Keď som im sprostredkoval odovzdanie kontaktov a následne mi potom volali a ďakovali, mal som z toho úprimnú radosť. Rovnako tomu bolo, keď som organizoval účasť olympionikov z Čiech a videl som ako všetkým tým internacionálom pri osobnom stretnutí žiarili oči šťastím. Zrazu všetci zasa boli malí chlapci a tak som sa opäť utvrdil, že to má zmysel angažovať sa v týchto akciách. Pre mňa bolo dojímavé, keď som robil pozdrav s Pepíčkom Vojtom, ktorý nemohol prísť, pretože má ťažko chorú manželku. Na konci sa rozplakal, lebo mu bolo ľúto, že neuvidí svojich spoluhráčov. Myslím si, že túto akciu mal predovšetkým organizovať olympijský výbor. Títo bývalí hráči majú dnes 65 a viac rokov, sú to hrozne skromní ľudia a nesmierne si vážia, keď sa pre nich niečo urobí. Žiaľ, niektorí žijú naozaj od dôchodku k dôchodku a musia si ešte privyrábať väčšinou ako vrátnici. Naša spoločnosť zabudla, čo pre ňu títo bývalí internacionáli urobili, ako zviditeľnili našu republiku. Tu je veľký dlh, ktorý sa už nikdy nepodarí napraviť. Nesmierne si vážim hráčov Viktórie Plzeň a ľudí okolo Spolku 28, ktorí sa snažili pomôcť Mariánovi Čišovskému. Niekoľkokrát som mal možnosť sa s ,,Čišom“ zísť a preto som sa tiež angažoval v tejto pomoci nielen finančne, ale aj organizačne. Bol to výnimočný hráč aj človek a ako som povedal vážim si všetkých, ktorí mu v boji s tou ťažkou chorobou pomáhali.

Tohtoročné EURO by sa malo uskutočniť v 12 krajinách, ako podľa teba na kontinentálnom šampionáte dopadnú Česko a Slovensko?
Veľa bude záležať od momentálnej formy hráčov a tiež od toho, či tréneri nominujú futbalistov podľa skutočnej výkonnosti, alebo za zásluhy. Myslím si, že ani jedna krajina nemá zlých futbalistov, ale v súčasnosti je Česko po hernej stránke na tom lepšie. Slovensko v posledných zápasoch nehralo dobre, viacerí hráči boli z formy a podľa mňa niektorí nemali v reprezentácii čo robiť. Pokiaľ obidve krajiny by postúpili zo základnej skupiny, bol by to veľký úspech.

Ako podľa teba obstojí slovenská reprezentácia v kvalifikácii o postup na MS 2022 v šesťčlennej H – skupine proti Chorvátsku, Rusku, Slovinsku, Cypru a Malte?
Veľmi sa na túto kvalifikáciu teším, verím, že už budeme môcť fandiť v hľadisku. Myslím si, že v tejto skupine nie je vyslovený favorit, ale ani slabé mužstvo. Chorvátsko a Rusko budú prechádzať obmenou hráčov. Slovinsko nemá zlý tím, Cyprus a Malta išli v poslednom čase výkonnostne hore. Jednako verím, že pokiaľ Slovensko bude bojovať ako jeden tím, má veľkú šancu postúpiť na MS 2022.