S Jozefom Adamcom sa rozlúčili tisícky ľudí, medzi nimi aj fanklubáci
Autor: majkaNa Štadióne Antona Malatinského v Trnave sa v piatok 4. januára rozlúčili s futbalovou legendou Jozefom Adamcom, ktorý zomrel v pondelok 24. decembra vo veku 76 rokov po ťažkej chorobe. Posledné zbohom mu prišli okrem rodiny, priateľov povedať aj ľudia z celého Slovenska a hlavne futbalové osobnosti všetkých generácií od čias slávneho ,,Hatrla“ až po súčasnosť. S futbalovým velikánom sa prišlo rozlúčiť viac ako päťtisíc fanúšíkov. Medzi nimi bolo aj niekoľko členov oficiálneho fanklubu slovenskej reprezentácie. Všetci si uctili skvelého hráča a Miloš Kopča spoločne s Petrom Špilákom na pietne miesto položili veniec od fanklubu.
Na pohrebe sa zúčastnili aj prezident Slovenského futbalového zväzu (SFZ) Ján Kováčik, generálny sekretár SFZ Jozef Kliment, niekdajší tréner slovenskej reprezentácie Vladimír Weiss, bývalý šéf „andelov“ a blízky priateľ zosnulého Adamca Vladimír Poór, bývalý premiér Slovenskej republiky Robert Fico či niekdajší prezident SR Ivan Gašparovič. Nechýbali ani bývalí spoluhráči Adamca z čias veľkej Trnavy – František Kozinka, Dušan Keketi, Karol Dobiáš, Stanislav Jarábek, Kamil Majerník, Alojz Fandel, Emil Brumovský, Jaroslav Masrna a Valér Švec. Z Česka prišli na pohreb jeho bývalí spoluhráči z Dukly Praha – Jan Geleta, Jose f Vaceno vský, Josef Jelínek či Jan Brumovský. V silnej zostave prišli do Trnavy aj niekdajší skvelí hráči ŠK Slovan Bratislava – Alexander Vencel st., Ján Pivarník, Anton Ondruš, bratia Ján a Jozef Čapkovičovci, Jaroslav Černil, Peter Mutkovič a Ján Švehlík. Samozrejme, nechýbal ani majster Európy z roku 1976 Ladislav Jurkemik a ďalšie známe mená.
Na poslednej rozlúčke s druhým najlepším slovenským futbalistom storočia zazneli smútočné prejavy riaditeľa trnavského klubu Mareka Ondrejku, šéfa slovenského futbalu a na záver Adamcovej dcéry Jany. ,,Jozef Adamec sa stal žijúcou legendou a symbolom futbalového umenia spojeného s vlastenectvom a láskou k svojmu rodisku. Jeho výsledkom boli nezabudnuteľné góly, skvelé výkony na ihrisku a po skončení hráčskej aj dlhoročná trénerská kariéra, ktorej vrchol bol na reprezentačnej lavičke svojej krajiny. Jozef Adamec miloval futbal a miloval život. Bolo pre mňa cťou, že som v jeho spoločnosti mohol stráviť veľa chvíľ pri stretnutiach futbalových internacionálov, keď rozdával radosť na ihriskách a &scar on;tadiónoch po celom Slovensku. Bol som jeho obdivovateľ i priateľ. Naposledy sme sa videli 11. decembra, keď sme ho boli s Lacom Petrášom pozrieť v nemocnici. Bola to emocionálna a súčasne chlapská rozlúčka. Nikdy na ňu nezabudnem. Jozef Adamec zostane navždy v našich srdciach. Česť jeho pamiatke,“ znel úryvok z príhovoru prezidenta SFZ, ktorý za Jána Kováčika prečítal generálny sekretár Jozef Kliment.
Po obľúbených skladbách Jednoho dne se vrátiš od Věry Špinarovej, Volám ťa láska od Karola Duchoňa a Ave Maria od Lucii Bílej nasledoval cirkevný obrad, ktorý celebroval rímskokatolícky arcibiskup Trnavskej arcidiecézy Ján Orosch. Na záver zaznela skladba Il Silenzio, počas ktorej fanúšikovia „andelov“ predviedli veľkolepú choreografiu a zapálili bengálske ohne. Na tribúne tiež vyvesili špeciálny transparent s nápisom „Legendy sú večné! Jozef ‚Hatrlo‘ Adamec“, venovaný ich obľúbenej trnavskej „desine“. Rakva s Jozefom Adamcom následne za sprievodu súčasných i bývalých futbalistov a hostí opustila trnavský štadión. Pietnu scénu dotvorila veľká fotografia zos nulej le gendy, dres s číslom 10, mládežnícki hráči Spartaka s vlajkami a dokrútky na veľkoplošných obrazovkách. Na záver si zobrala slovo dcéra Jana, ktorá sa dojímavým príhovorom rozlúčila so svojim otcom.
Povedali o Adamcovi:
Jozef Vengloš: „Bol jednou z najvýraznejších osobností slovenského športu, najmä futbalu. Zažil som s ním veľa príjemných a veselých chvíľ. Vedeli sme sa tešiť jeden z druhého.“
Pelé, legendárny Brazílčan a najlepší futbalista všetkých čias: ,,Na zlé správy človek nikdy nemôže byť dosť dobre pripravený a na smrť blízkeho človeka z rodiny už vôbec nie. A my bývalí hráči sme jedna veľká futbalová rodina. Roky sme sa stretávali na rôznych štadiónoch sveta. Na ihrisku sme boli súperi, ale vždy aj futbaloví džentlmeni, ktorí sa navzájom uznávali a utvárali priateľstvá na celý život.“
Ladislav Petráš: ,,Minimálne päťdesiat rokov sme to spolu s Jožkom ťahali, či už ako súperi, spoločne tréneri, ale väčšinou ako kamaráti. Bude mi veľmi chýbať, hlavne naše spoločné stretnutia v obchodnom centre v Poluse, kde sme sa pravidelne stretávali a kde sme sa bavili o všetkom možnom, ale hlavne o futbale.“
Vladimír Poór: ,,Z tohto sveta odišiel jeden z mojich najväčších priateľov. Nebudem hovoriť, čo všetko dosiahol vo svojej jedinečnej kariére. To už všetci vedia, ale mne bude strašne chýbať jeho charizma a oduševnenie, s akým zaujatím hral a hovoril o futbale.“
Karol Dobiáš: ,,Bude mi veľmi chýbať, na ,,Hatrla“ budem mať až do konca svojho života len tie najlepšie spomienky. Bol to vynikajúci futbalista, jeho famózna ľavačka bola postrachom pre všetkých brankárov. Skvele zahrával priame a pokutové kopy, z ktorých dal veľa gólov. Rovnako bol aj výborný tréner, lebo svojmu remeslu skutočne rozumel.“
Ján Pivarník: ,,Jožko Adamec bol komplexný hráč, futbalovú abecedu ovládal na jednotku s hviezdičkou. Svojim nenapodobniteľným umení rozdával radosť z futbalu, svojimi skúsenosťami pomáhal aj mladších hráčom. Myslím si, že v súčasnosti takými vlastnosťami nevynikajú ani Messi či Ronaldo.“
Anton Dragúň: Mám naňho veľa spomienok. Bol emotívny človek, to bola jeho obrovská vlastnosť, vedel strhnúť hráčov a vybičovať ich k výkonu. Bol to profík, futbalu venoval celý život. Prežili sme spolu dva roky pri národnom tíme. Je o ňom všeobecne známe, že sa bál lietať. Keď sme spolu išli do Japonska či do Ameriky, tak to bola hrôza. Len sa pozeral do jedného miesta, ani sa nepohol. Napokon, keď sme znova cestovali do Južnej a Strednej Ameriky, tak zo zdravotných dôvodov neletel a ja som viedol reprezentáciu v štyroch zápasoch – v Peru, Kolumbii, Guatemale a Kostarike Vtedy sme nalietali 50 hodín… Musím sa priznať, zostal mi po ňom ten strach z lietania.“
Ľubomír Luhový: „Pre mňa je to najväčšia legenda československého futbalu. Mali sme silný a veľmi blízky vzťah. Ako osemnásťročný som narukoval do Banskej Bystrice, kde si ma práve Adamec vyžiadal. Potom sme sa celkovo stretli štyrikrát na klubovej úrovni, ešte dva razy v Interi, v Trnave, bol pri mojich prestupoch do zahraničia. Vysoko som si ho vážil ako trénera, mal som ho rád ako človeka. Je mi nesmierne ľúto, že už nie je medzi nami.“
Ladislav Hudec: ,,Jožko ma trénoval v Banskej Bystrici, kde som bol chvíľu na základnej vojenskej službe. Potom som v jej juniorke robil hrajúceho trénera. Najviac si pamätám, keď som ako 18-ročný v drese Interu tu nastúpil proti stále ešte veľkej Trnave. Prehrali sme síce 0:2, ale ľudia tlieskali obidvom mužstvám za dobrý výkon.“
Alexander Vencel st.: „Vždy bolo lepšie mať Adamca za spoluhráča ako za súpera. Pre brankára to platilo dvojnásobne. Keď si postavil loptu, tak brankár, ktorý ho nemal prečítaného, mal minimálnu šancu. Najmä jeho ľavačka bola famózna a nevyspytateľná. Vedeli sme, čo na neho platí a aj tak nám strelil množstvo gólov. Bol to jednoznačne najlepší strelec, ktorý proti mne hral.“
Vladimír Weiss st.: ,,Veľa som sa od neho naučil. Vždy mi vravel, že keď raz budem tréner, musím byť na každý tréning perfektne pripravený. Prípravy si robil večer alebo si privstal a vždy mal v ruke malé papieriky a na nich poznámky v troch i štyroch farbách, aby aj hráči videli, že najbližšiemu tréningu venoval veľkú pozornosť.“
Jožko odpočívaj v pokoji!