Anton Holienčin, verný člen oficiálneho fanklubu slovenskej reprezentácie a známy fotograf, sa môže pochváliť viacerými pozoruhodnými úspechmi. Je 14-násobným majstrom ČSSR a Slovenska vo futbale na klubovej úrovni, na deafolympiáde získal druhé miesto a piate na ME. Na ME vo futsale bol tiež druhý. Bol tretí v ankete o najlepšieho športovca a športový kolektív Bratislavy a počas dlhej kariéry nedostal ani jednu žltú a červenú kartu!

Predstav sa nám v stručnosti, odkiaľ si rodákom a venoval si sa v mladosti nejakému športu?
Som rodákom z Čadce, moja manželka sa volá Marta. Vyštudoval som strednú školu pre sluchovo postihnutých v Bratislave. Pracujem ako technik a prezývku mám ,,Toni“. V mladosti som hral stolný tenis, futbal, futsal a volejbal ako dorastenec. Futbalovo som vyrastal v klube pre nepočujúcich v Bratislave. Od roku 1982 do roku 2008 som odohral 405 majstrovských zápasov a nastrieľal som 104 gólov. Za reprezentáciu Československa a Slovenska som odohral dokopy 50 zápasov a dal 8 gólov. V reprezentácii Československa vo futsale som si pripísal 20 štartov a 15 gólov. V Rakúsku som hral dva roky za klub WGSC 1901 Viedeň.

Odkedy si členom fanklubu, koľko zápasov Slovenska si navštívil, ktorý bol taký najpamätnejší, ktorých hráčov najviac uznávaš?
Členom fanklubu som od roku 2012. Moja prvá akcia s týmito výbornými ľuďmi bola 2. júna v Bernolákove počas spomienky 50. výročia majstrovstiev sveta v Čile. Vtedy som si zahral za fanklub aj futbal. Navštívil som veľa zápasov slovenskej reprezentácie, na presný počet si však nespomínam. Najpamätnejší bol súboj Poľsko – Slovensko (0:1) v kvalifikácii MS 2010, lebo v Chorzówe sme si vybojovali účasť na svetovom šampionáte. V Južnej Afrike sme zohrali najlepšie stretnutie proti Taliansku, nad ktorým sme vyhrali 3:2. Osobne sa rád zúčastňujem fanklubových akcií, lebo nie sú iba o futbale, ale spoznávam aj svet. Bol som v Turíne, Nemecku a na rôznych miestach. Veľmi sa mi páčila akcia v Českom Krumlove, Hlubokej v Hošticiach, či návšteva Plzeňského pivovaru. Z hráčov staršej generácie som uznával Zdenka Nehodu, zo slovenských Petra Dubovského a v súčasnosti je to Marek Hamšík.

Odkedy sa venuješ fotografovaniu a kde všade si bol fotiť?
Fotografovaniu sa venujem od základnej školy v Lučenci, kde som začal chodiť do tohto krúžku. Pekné zážitky z fotenia mám zo zápasov ŠK Slovan v európskych pohároch v Paríži proti PSG, alebo v Maďarsku v súboji s Videotonom. Naposledy som bol so slovenskou reprezentáciou v Ženeve na priateľskom zápase proti Maroku a prvý raz som videl, ako po jeho skončení fanúšikovia zo severnej Afriky vbehli na ihrisko.

Ako sa ti páčili MS v Rusku, ktoré mužstvá a hráči ťa najviac zaujali?
Najviac sa mi páčilo mužstvo Francúzska, hoci z jeho hráčov ma osobitne nikto nezaujal. Podľa mňa v najlepšom svetle na MS sa ukázali Belgičania Lukaku a Hazard a Chorvát Modrič. V Rusku som síce nebol, ale organizácia svetového šampionátu bola výborná. Bolo mi ľúto, že som sa nemohol kvôli práci na chalupe zúčastniť fanklubového zájazdu do Kaliningradu.