15/06/2017

Oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie pri príležitosti svojho 7. výročia pod vedením predsedu Romana Táborského a jeho zástupcu Miloša Kopču zorganizoval vo štvrtok 15. júna ďalšiu parádnu akciu, na ktorú môžu byť právom hrdí. Dva dni pred dovŕšením 55. výročia skvelého finále v Čile na MS 1962 Československo – Brazília (1 : 3, hralo sa 17. júna v Santiago) sa na pôde Siene slávy slovenského futbalu v Bratislave stretli šiesti priami aktéri najpamätnejšej nedele v histórii československého futbalu. Avizovaní Jan Lála a Josef Kadraba z vážnych rodinných dôvodov nemohli prísť.

Slovákov zastupovali legendy Jozef Adamec, Adolf Scherer, Titus Buberník a Jozef Štibrányi, čechov Václav Mašek a Josef Jelínek. Všetkých hostí najprv privítala v nových priestoroch Siene slávy hovorkyňa SFZ Monika Jurigová. Potom si zobral slovo Roman Táborský. Povedal: ,,Je pre nás veľkou cťou privítať vás všetkých pri tomto krásnom výročí. Zišli ste sa tu v skvelej zostave, toto podujatie sme neurobili pre nás, ale predovšetkým pre vás, aby ste sa mohli stretnúť a porozprávať sa. Možno ste boli sklamaní z finálového výsledku, ale v každom prípade ste dosiahli jeden z najväčších úspechov československého športu a futbalu.“

Najstarším spomedzi šestice skvelých hráčov je 83-ročný Titus Buberník. ,,Je to milé prekvapenie, sme veľmi radi, že aj po toľkých rokoch sa ešte na nás nezabudlo. Na MS v Čile si sem-tam aj spomeniem, lebo vo svojom dome mám z tohto podujatia niekoľko fotografií a hlavne dosť výstrižkov. Vtedy sme boli mladí, plní elánu a síl, je na čo spomínať.“

Adolf Scherer prišiel na stretnutie spolu s manželkou až z Francúzska, kde roky žije. ,,Pred MS nám nikto neveril, odchádzali sme v skromnosti. Novinári nám v ich článkoch v tlači radili, aby sme radšej zostali doma, že v Čile nemáme šancu na úspech. V skupine sme mali silných španielov, brazílčanov s výborným Pelém a mexičanov. To mal byť náš koniec,“ spomínal obávaný československý kanonier Adolf Scherer, ktorý dlhé roky žije vo Francúzsku. ,,O slovenskom futbale mám celkom dobrý prehľad. Minulý rok som bol na všetkých zápasoch, ktoré Slováci odohrali na európskom šampionáte vo Francúzsku. Som veľmi rád, že sa im na ňom darilo. Rovnako ma potešili aj mladí futbalisti, ktorí teraz budú hrať na majstrovstvách Európy do 21 rokov v Poľsku. Aj oni sú dôkazom toho, že slovenský futbal ide výkonnostne hore,“ dodal Adolf Scherer, ktorý k senzačnému striebru na MS 1962 prispel tromi gólmi.

,,Veľmi ma potešilo, že ste si na nás spomenuli a na Slovensku urobili takéto milé stretnutie. Som rád, že som sa po dlhšom čase mohol stretnúť so spoluhráčmi z reprezentácie. Na Slovensko chodím veľmi rád, lebo tu mám ešte veľa priateľov,“ povedal bývalý dlhoročný československý reprezentant Josef Jelínek a pokračoval: ,,U nás v Česku si na náš úspech v Čile spred 55 rokov teraz ešte nikto nespomenul, nič takéto nepripravil – a dnes už je 15. júna. Preto som s veľkou radosťou prišiel k vám. My starí internacionáli si veľmi ceníme, že nezabúdate na naše úspechy.“

Takmer rovnaký názor mal aj Václav Mašek, ktorého šanca stretnúť a pozdraviť spoluhráčov z MS 1962 dojala až k slzám. ,,V Čile sme prežili najkrajšie chvíle futbalovej kariéry. To sú okamihy, ktoré nám navždy zostanú v pamäti. Aj ten môj gól, ktorý som dal mexičanom už v 10. sekunde zápasu. Ten okamih už navždy zostane v histórii, hoci sa našiel futbalista, ktorý na MS dal ešte ´skorší´ gól (MS 2002, pozn.),“ s úsmevom skonštatoval úspešný strelec do siete Mexika.

Zo SFZ sme sa retro autobusom z roku 1968, v ktorom bol transparent ,,Vítame vás strieborní chlapci z Čile z MS vo futbale 1962,“ presunuli na bratislavský Hrad, konkrétne do reštaurácie Parlamentka na slávnostný obed. Medzi hosťami bol aj Milan Lešický, člen VV SFZ a všetkých ešte raz privítal Roman Táborský. ,,Všetci, ktorí na Slovensku milujeme futbal, vieme, čo sa za rokom 1962 v Čile skrýva. Je to jeden z najväčších a najhonosnejších úspechov československého futbalu a športu vôbec. Patríte medzi zlatú generáciu futbalu a hoci o dva roky ďalší fantastickí športovci nám urobili skvelé meno na OH v Tokiu 1964, som presvedčený o tom, že ešte nikdy v histórii nezískala športová značka československého športu taký kredit a punc, ako váš úspech na 7. MS v Čile. Za to vám patrí úprimná vďaka, obrovský potlesk a takisto je skvelé, že ste mali ďalších nasledovníkov, ktorí v roku 1976 v Belehrade získali historický titul majstra Európy. Želám si iba jedno, aby ste tu boli s nami čo najdlhšie,“ povedal vo svojom krátkom plamennom príhovore známy moderátor Marcel Merčiak. Jeho slová od srdca dojali všetkých prítomných.

Vzácnych hostí prišli pozdraviť štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Lukáš Parízek, ktorý mal aj krátky prejav. Takisto trojnásobný Futbalista roka a poslanec NR SR Dušan Tittel a veľký priaznivec športu a bývalý minister školstva Dušan Čaplovič. Prvý menovaný internacionálov obdaroval vkusnými kravatami a druhý zasa kvalitným bielym vínom. Na oplátku zasa Václav Mašek obdaroval spolu s Josefom Jelínkom Slovákov knihou pod názvom ,,Václav Mašek, verné sparťanské srdce,“ je to veľká biografia o futbalovej legende. Roman Táborský a Dušan Tittel našim internacionálom odovzdali pamätné plakety s menami všetkých hráčov, ktorí boli v Čile. Čestnými členmi slovenského fanklubu sa stali Václav Mašek a Josef Jelínek, pri tejto príležitosti im Roman Táborský a Miloš Kopča odovzdali pekné šály.

Z Bratislavy jazda historickým autobusom Škoda RTO pokračovala do neďalekého Bernolákova. Po príchode nám vo veľkej horúčave dobre padlo krátke posedenie v útulnom penzióne Pálenica, kde nás privítali fanklubáci, jeho majiteľ Peter Guldan a Peter Hlúbik sa zasa postaral o chutné občerstvenie. Ďalší verný fanklubák Vladimír Strieženec poslal našim internacionálom z Vinárskych závodov Topoľčianky niekoľko fliaš výborného vínka. Z penzióna sme sa vybrali na miestny cintorín. Roman Táborský položil kyticu kvetov na hrobe Jána Popluhára, futbalistu 20. storočia. Spolu s nami bola aj jeho dcéra Iveta Palovčíková a okolo hrobu sa zhromaždili všetci šiesti internacionáli, ktorí si minútou ticha uctili pamiatku skvelého človeka a futbalistu.

Na spiatočnej ceste do Bratislavy sa spievala francúzska, česká a slovenská hymna. O skvelú náladu a atmosféru sa staral hlavne Jožko Štibrányi, ktorý má stále energie na rozdávanie. Lúčenie bolo ťažké, ale o to srdečnejšie. ,,Ďakujeme vám za skvelé prijatie a hlavne za to, že sme niekoľko hodín znova mohli byť spolu. Toto stretnutie sme si dokonale užili,“ zdôraznil Václav Mašek.