Milan Semko, zanietený člen oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie, má okrem fandenia a novinárčiny aj jedno veľké hobby, ktorým je zbieranie autogramov známych športovcov. ,,Môžem sa pochváliť, že vo svojej zbierke mám autogramy od viac ako 9000 športovcov a prím hrajú samozrejme futbalisti,“ povedal nám na úvod nášho rozhovoru.

Predstav sa nám, povedz nám niečo o sebe, odkiaľ si rodákom, hrával si v minulosti futbal a známa je aj tvoja novinárska činnosť?
Som rodákom z Olšaviec v okrese Bardejov, ale od roku 1995 žijem v Prešove, kde ma zaviali pracovné povinnosti. S futbalom som začínal ako väčšina detí v tých rokoch, na lúkach v okolí rodnej dediny a pokračoval na základnej škole. Dorastenecké časy som strávil v banskobystrickej Dukle (tu som robil závodne aj atletiku) a potom nasledovali Louny, Rakovník, okresné súťaže v okrese Bardejov a Prešov, americká anabáza v San Antoniu, opäť nižšie slovenské súťaže a koniec aktívnej činnosti v Nemecku ako 45-ročný. K novinárčine som sa dostal náhodou. Po návrate z USA v roku 2003 som bol na jednom pohárovom futbalovom zápase, kde som sa zoznámil s anglickým hovoriacim novinárom pracujúcim pre jednu medzinárodnú agentúru. Dali sme sa do reči a vravel mi, že by potreboval človeka, ktorý bude písať v angličtine o slovenskom futbale a hlavne o slovenskej reprezentácii a slovenských mužstvách v pohárovej Európe. Skúsil som to, ako to pôjde a vydržalo mi to dodnes.

Odkedy si členom oficiálneho fanklubu a ktoré zápasy slovenskej reprezentácie ti najviac utkveli v pamäti?
Členom fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie som sa stal pár mesiacov po jeho vzniku. Trvalo to dlhšie, pretože som zvažoval či sa to nebude byť s mojou žurnalistickou činnosťou. Musel som sa naučiť oddeľovať prácu od zábavy aj keď písať nezainteresovane o tom, čo milujete dá pekne zabrať. Počas svojho doterajšieho života som navštívil veľa reprezentačných zápasov ešte bývalej československej reprezentácie ako fanúšik a neskôr aj množstvo zápasov slovenskej reprezentácie, či už pracovne, alebo aj ako fanúšik. Medzi nimi sa dá nájsť veľa zápasov, ktoré sa mi vryli do pamäte, ale z tých top by som spomenul tie, na ktorých som bol ako fanúšik. Keď som na zápase pracovne, tak to tak emotívne neprežívam, lebo sa musím detailnejšie sústrediť na dianie na ihrisku. K môjmu najväčšiemu osobnému zážitku patrí zápas s Talianskom na majstrovstvách sveta 2010 v Johannesburgu. Zážitkom bol aj zápas s Anglickom vo Wembley v marci 2009, alebo ešte dávnejšie súboj s Nemeckom v Bratislave v roku 2005.

Ako vidíš šance slovenskej reprezentácie v kvalifikácii ME 2020?
Myslím, že naša skupina je dosť vyrovnaná, aj keď jednoznačným favoritom je Chorvátsko. Aj proti tomuto mužstvu však môžeme za priaznivých okolností uspieť. Určite do poradia budú chcieť vážne prehovoriť aj Maďarsko a Wales. S týmito súpermi by to mali byť vyrovnané zápasy, verím, že s úspešným koncom pre nás. Paradoxne najväčšie obavy mám zo zápasov s Azerbajdžanom, ale vo všeobecnosti verím, že sa úspešne pobijeme o prvenstvo v skupine a v najhoršom prípade by nám mala pripadnúť druhá priečka.

Aký je tvoj názor na prestup Mareka Hamšík z SSC Neapol do Číny?
Marek sa tak rozhodol a má na to plné právo. Je stále výborný hráč, aj keď už v Neapole nedostaval toľko príležitosti ako v minulosti. Určite za jeho rozhodnutím bolo aj to, že chcel pravidelne hrávať, že miluje Neapol a nevedel si predstaviť, že by mal hrávať proti nemu, či už v lige alebo v európskych súťažiach. Ako všetci Mareka poznáme, tak určite si dôkladne prehodnotil všetky klady aj zápory tohto svojho kroku. Podstatne je, aby bol spokojný a aby pravidelne hrával. Ešte ho v reprezentácii potrebujeme. Prajem mu, nech sa mu na novom pôsobisku darí.

Keďže pochádzaš z Prešova, aj doma za slovenskou reprezentáciou cestuješ za jej zápasmi do Žiliny, Trnavy a tento rok to bude aj do Bratislavy. Kedy aj na východe republiky bude zodpovedajúci štadión?
S tými štadiónmi na východe je to voľajaké zamotané. Všetko sa to ťahá príliš dlho, menia sa ľudia, menia sa plány, vyhlasujú (aj rušia) sa výberové konania a čas beží. Dúfam, že do dvoch rokoch by konečne mohli v Prešove a v Košiciach stať moderné štadióny. Síce podľa toho, čo som videl, tak nemôžem očakávať, že cesty za reprezentačným futbalom do Trnavy či Bratislavy rapídne poklesnú, ale snáď raz za čas sa reprezentácia predstaví aj Prešove či Košiciach.“

Predpokladám, že si veľký lokálpatriot FC Tatran Prešov, určite ťa však neteší, že najstarší klub na Slovensku prežíva ťažké časy?
Tak toto ma vyslovene štve. Veď okrem toho, že mu fandím odmalička, som aj v Tatrane 14 rokov vypomáhal. S Tatranom som prežil veľa krásnych zápasov, pádov aj vzostupov. Situácia, ktorá tam je momentálne, je slušne povedané „zvláštna“. Nie je štadión, nie sú peniaze, nie je kvalita, nie sú ľudia – pomaly už nemá ani kto hrať. Hráči radšej odchádzajú do štvrtej či piatej ligy v iných krajinách, kde si zarobia viac než v druholigovom Prešove. Žiaľ, v minulosti sa urobilo množstvo prehmatov a teraz sa to vracia. Či už to bolo neodborným riadením, uprednostňovaním osobných záujmov pred klubovými, či počúvaním všakovakých „radcov“ a „krikľúňov“ či tým, že tí čo mohli pomôcť, tak radšej škodili. Žiaľ, neviem či je to v našej povahe, že skôr sa spojíme proti niečomu, ako za niečo. Veď predsa nie je možné, aby sa mestský poslanec vyjadril, že načo nám je štadión, keď futbalové ihrisko má pomaly každá základná škola a futbalisti tam môžu pokojne hrať. Postavenie Tatrana je horšie ako zlé. Klub sa „túla“ po okolí, ako taký bezdomovec. Zatiaľ nemá domáci stánok a stráca aj fanúšikov. Veď s Prešovom má už snáď spoločný len ten názov. Smutné. Ak Tatran zostúpi z 2. ligy, bude dlho trvať, kým sa dostane vyššie. Ja len dúfam, že Tatran nezanikne, lebo aj také šumy sú.