Ikona Ikona Ikona

Adolf Scherer, ikona nášho futbalu, odišiel na večnosť

Autor: admin

OFSFR – Veľké Orvište

autor: Ladislav Harsányi

Foto: archív fanklub

Tá smutná správa z Francúzska prišla v sobotu ráno, 22. júla. Vo veku 85 rokov zomrel Adolf Scherer (narodený 5. mája 1938 v Priekope), strieborný medailista z majstrovstiev sveta 1962 s Československom, člen Siene slávy slovenského futbalu. Zomrel v mestečku St. Gilles v kruhu rodiny. V krajine galského kohúta žil vyše polstoročia.

Bol posledným žijúcim slovenským futbalistom, ktorý si zahral vo finále svetového šampionátu. K postupu do finále prispel v Čile tromi gólmi. Za Československo si zahral v 36 zápasoch, strelil 22 gólov. Bol vychýrený kanonier s prudkou strelou, rýchly a technicky dobre vybavený hráč.

V klubovom futbale hral za Lokomotívu Vrútky, ČH Bratislava (s ním získal titul v roku 1959), Inter, košické kluby Lokomotívu a VSS, Strojárne Martin. V najvyššej československej súťaži nastrieľal úctyhodných 128 gólov. Presadil sa aj vo francúzskej lige za Olympique Nimes (1969 – 1972), ktorý 25 gólmi zachránil medzi elitou. Potom sa vrátil na Slovensko, ale zakrátko sa rozhodol využiť pozvanie do Nimes na priateľský zápas bývalých hráčov so zámerom, že zostane natrvalo žiť vo Francúzsku. Tak sa aj stalo. Písal sa rok 1973. Dva roky si ešte zahral za Olympique Avignonais. Československé úrady zakázali čo len spomínať jeho meno na verejnosti, médiá mali zákaz uverejňovať o ňom články. Dlhé desaťročia na Slovensko nesmel, úrady mu nedovolili pricestovať ani na pohreb rodičov. Fanúšikom však zostal napriek všetkému nezmazateľne v pamäti.

Až po zmene režimu sa mohol ukázať vo svojej rodnej vlasti, kam sa vracal rád. Veľmi blízky kontakt s ním nadviazal aj oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie. V roku 2012 prijal Scherer pozvanie fanklubu do Bernolákova, kde sa konalo veľkolepé podujatie pri príležitosti 50. výročia zisku čilských strieborných medailí. „Podujatie v Bernolákove vo mne zanechalo obrovský dojem. Moje lúčenie pri odchode zo Slovenska bolo dojímavé,“ vravel Dolfi, ktorý si na letisku utieral slzy…  Odvtedy sa ešte niekoľkokrát zúčastnil na akciách fanklubu. V roku 2017 to bolo pri príležitosti 55. výročia Čile. Objavil sa vo fanzóne v kvalifikácii Eura 2016, keď sme v Žiline senzačne zdolali Španielov. Na Eure bol pred zápasom Slovenska s Walesom oficiálnym hosťom fanklubu v Bordeaux (na duel mu zabezpečil fanklub 8 lístkov) a potom aj v St. Etienne proti Anglicku. Predseda fanklubu Roman Táborský hrdo sedel v hľadisku vedľa neho. Fanklubisti Miloš Kopča a Robert Lamprecht, ktorí sa o Scherera počas jeho pobytov na Slovensku vzorne starali (Peter Špilák a Miloš Kopča mu zariadili napríklad aj stretnutie s jeho bývalým spoluhráčom z ČH Vladimírom Weissom najstarším ako prekvapenie, o ktorom obaja snívali), mu prišli osobne zagratulovať k osemdesiatke do St. Gilles.

V reštaurácii U Deda v Bratislave si pred pár rokmi vďaka sprostredkovaniu fanklubu posedel so svojím priateľom Titusom Buberníkom.

Naposledy bol Scherer na Slovensku v júni minulého roka – ako inak, na pozvanie fanklubu – pri príležitosti odhalenia busty Jánovi Popluhárovi v Bernolákove a 60. výročia zisku titulu vicemajstrov sveta. Hoci už v pokročilom veku, neváhal cestovať automobilovou dopravou 1500 kilometrov (spolu s početnou rodinou), aby vzdal osobne poctu svojmu bývalému spoluhráčovi z reprezentácie. Rozdával úsmevy na všetky strany, ochotne sa podelil o svoje spomienky a názory s novinármi.

Roman Táborský s láskou spomína na Adolfa Scherera, ktorého prijímal do fanklubu s poradovým číslom 600: „Ešte minulý týždeň som chcel s rodinou počas pobytu vo Francúzsku navštíviť Dolfiho, avšak už to jeho zdravotný stav neumožňoval a už sme sa iba pozdravili s Naďou, ktorým sme návštevu sľubovali. Fanúšikovia futbalu, či iných športov skôr poznajú svoje legendy skôr ako športovcov, poctou mnohých členov fanklubu je sme prežili s  nimi chvíle, ako osobnosťami zo života, a stali sme sa priateľmi. Dolfi svoje pocity neskrýval a bol prirodzenou hviezdou aj v živote. Posedeli sme spolu u nich doma v Saint Gilles pri obede, zažili sme chvíle so slzami v kostole v Bernolákove, hrdosť na ME v Bordeaux, dojatie pri odovzdávaní ocenení, sprostredkovanie stretnutia s p. Weissom v Limbachu,  príjemné posedenie pri vínku s priateľmi. Dolfi sme radi, pretože sme Ťa mohli toľko krát mohli stretnúť na Slovensku, ale aj vo Francúzsku a sprostredkovať stretnutia s Tvojimi priateľmi a splnili Tvoje tajné priania  a túžby… Bolo nám cťou, bol si vždy usmiaty a mal si radosť zo života a to bol dôležitý odkaz pre túto generáciu  –  prídeme sa s Tebou naposledy rozlúčiť na poslednej ceste …“ ĎAKUJEME