V Bernolákove má oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie silné členské zastúpenie. Jedným z agilných členov je známy funkcionár a veľký futbalový nadšenec Juraj Senáši, o čom sa presvedčíme v tomto rozhovore.

OFSR – Bernolákovo/Milan Valko

Foto: archív (js)

O tebe je známe, že si takmer celý pracovný a športový život spojil s Bernolákovom…

Áno je to tak, v tejto obci neďaleko Bratislavy som sa narodil, tu som chodil do základnej školy a potom na technickú priemyslovku. Samozrejme, v miestnom klube som začal v žiackych rokoch hrávať futbal a v 15 rokoch už ako stredoškolák som odišiel do Senca, ktorý v tom čase pôsobil v dorasteneckej lige. Pravda, pre takého mladého chlapca bolo veľké sústo hrávať so staršími spoluhráčmi, neraz 19-ročnými, tak som vrátil znova do Bernolákova. Odtiaľ moja cesta po polroku viedla do dorastu ČH Bratislava, s ktorou som po roku postúpil do celoslovenskej ligy. Z tohto klubu som narukoval do Komárna, lebo v tom čase mal prvý tím veľmi kvalitný káder okolo Jána Čapkoviča, Pukaloviča, Harvánka a ďalších hráčov.

Po návrate z vojenčiny si ešte rok a pol hrával za ČH a od roku 1983 si znova pôsobil v Bernolákove?

S aktívnou činnosťou som skončil až v 38 rokoch, hoci už tri roky predtým som okúsil funkcionársky chlebíček. Bernolákovskému futbalu som hlavne niekoľko rokov ako hlavný sponzor pomáhal do 55 rokov. Z najnižších súťaží sme sa prebojovali až do III. Západoslovenskej ligy, ktorá v tom čase bola rozdelená na západ a východ. Chodím na každý zápas doma i vonku a pokiaľ nové vedenie ma požiada o pomoc, vždy mu rád poradím, lebo za tie roky som získal veľa kontaktov a skúseností. A čo sa týka môjho zamestnania, niekoľko som ich vystriedal, ale už dlhý čas podnikám v oblasti stavebníctva.

V tvojom prípade jablko padlo vedľa stromu, lebo dvaja z tvojich troch synov hrajú tiež futbal za ŠK Bernolákovo?

Najmladší Jakub a najstarší Juraj začali futbalovú kariéru v Interi Bratislava. Boli tam do dorasteneckého veku. V súčasnosti sú členmi základnej zostavy účastníka III. Bratislavskej ligy ŠK Bernolákovo a Juraj je kapitánom mužstva. V podstate prebral moju úlohu funkcionára, venuje sa mu už tretí rok a je podpredsedom klubu. V Bernolákove obidvaja pracujú v betonárke a majú tu dobré zázemie. Stredný syn Janko je úplne odlišný od nich, na rozdiel od športu venuje sa iným činnostiam.

Môžeš sa pochváliť, že členom oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie si od jeho vzniku. Čo to pre teba znamená?

Dovolím si tvrdiť, že patrím medzi jeho hrdých a najvernejších členov. Za viac ako desať rokov jeho existencie som navštívil veľa zápasov A-mužstva Slovenska doma i vonku. Bol som aj na stretnutí ME 2016 Anglicko – Slovensko. Bývali sme v Lyone, za ktorý hrával slovenský futbalista 20. storočia Ján Popluhár, náš rodák z Bernolákova. Na tohtoročné Euro 2020 sa mi nepodarilo ísť do Petrohradu, ale v Budapešti som videl atraktívny zápas Francúzsko – Portugalsko. Keby Slovensko bolo postúpilo do osemfinále, tak by som ho určite išiel povzbudiť.

Prezraď nám, koľko finálových zápasov Ligy majstrov si videl na vlastné oči?

Zásluhou známych novinárov Jozefa Korbela a Mariána Wallnera som od roku 1997 bol účastníkom deviatich finálových zápasov Ligy majstrov. Ako fanúšika Bayernu Mníchov najviac ma mrzela jeho prehra v roku 1999 v Barcelone proti Manchestru United 1:2, hoci bavorský gigant ešte v poslednej minúte vyhrával 1:0. Bol to neuveriteľný zápas, ktorý sa navždy zapísal do histórie tejto milionárskej súťaže. Zásluhou novinárskej rodiny som sa dostal do blízkosti hráčov svetového kalibru, aj do útrob štadiónov, alebo na tréningy finalistov, čo bol skutočne veľký zážitok. Rovnako skvelé spomienky mám na finále v roku 2002 Glasgowe medzi Realom Madrid a Bayerom Leverkusen (2:1), kde sme boli týždeň a Ľuboš Moravčík v tom čase hráč Celticu a jeho veľká hviezda sa nám venoval.

O tebe je známe, že pokiaľ môžeš vždy nejakým spôsobom pomôžeš fanklubu?

S predsedom fanklubu Romanom Táborským mám výborný vzťah a vždy keď ma požiada o pomoc, rád mu vyhoviem. Naposledy sme v Bernolákove na jar 2018 v penzióne Pálenica oslávili životné jubileum 70 rokov bratov Jána a Jozefa Čapkovičovcov. Mne to osobne veľmi dobre padlo, lebo s Jankom som hrával za ČH.