Ikona Ikona Ikona

Ján Fülöp zanechal veľkú stopu v Nitre a aj v Nikarague

Autor: majka

Nitran Ján Fülöp zanechal výraznú stopu aj vo futbalovom hnutí. Hlavne v klube jeho srdca FC Nitra, ale aj v ďalekej Nikarague, kde bol trénerom ligového tímu z hlavného mesta a tiež tamojšej futbalovej reprezentácie. Pritom pocty viesť národný tím inej krajiny sa dostalo len siedmim Slovákom. Takže rozhovor s týmto uznávaným človekom prinesie určite zaujímavé čítanie.

V stručnosti sa predstavte, povedzte nám niečo o sebe?
Vyštudoval som mechaniku, čo v tom období bolo akceptované ako strojarina. Potom som si na UK urobil aj riadenie podnikovej ekonomiky. Hovorím tiež španielsky, štátnice z tohto jazyka som mal na Filozofickej fakulte v Bratislave. Od roku 1977 pracujem v spoločnosti Služba Nitra. Táto firma voľakedy zamestnávala ľudí so zníženou pracovnou schopnosťou. Prerobil som ju na priemyselný podnik. Som jej konateľom a jediným majiteľom. Zamestnávame okolo 330 ľudí, z toho 240 je našich a ostatní sú agentúrni. Robíme elektroniku pre automobilový priemysel, pre celý koncern Volkswagen a tiež aj pre General Motors. Máme vlastnú veľmi modernú výrobu. Pred niekoľkými rokmi som bol spolumajiteľom dvoch zahraničných firiem, ktoré neskôr odkúpili môj podiel. Som otcom troch detí a mám päť vnukov.

Veľa zaujímavého nám však určite poviete aj o vašom športovom živote?
Od rannej mladosti som v Nitre hrával futbal za AC v rôznych mládežníckych kategóriách. Neskôr som pôsobil v predmestskej časti Hrnčiarovce a hlavne na Chrenovej, kde sme hrali krajskú súťaž. Vojenčinu som absolvoval v Dukle Dejvice. Zišiel som sa tam s futbalistami, ktorí sa neskôr dostali do najvyššej súťaže a boli jej výraznými postavami. Výborne meno si v nej urobil Ladislav Józsa, trojnásobný kráľ ligových strelcov a člen Klubu ligových kanonierov. Ladislav Knapec hral v Žiline jedenásť rokov pravého obrancu. Ďalej môžem spomenúť Jirku Dvořáka, či brankára Jindřicha Jindru. Prežil som tam pekný rok, lebo som stabilne hrával a ku koncu vojenčiny som bol dokonca aj kapitánom tímu. Po návrate som už začal pracovať, darilo sa mi, zastával som námestnícke funkcie a preto som hrával len v okresných súťažiach za mužstvá Hrnčiarovce a D. Obdokovce.

Pozornosť si zaslúži aj vaša funkcionárska kariéra, čo nám o nej poviete?
Keďže som sa nedostal do žiadneho väčšieho mužstva, tak som svoju pozornosť zameral na trénovanie a funkcionárčenie. V 80-tych rokoch po návrate z Nikaraguy som viedol juniorku Plastiky. Zažil som s ňou tri postupy a keď sme bojovali o postup do II. slovenskej ligy, tak po jesennej časti som pri mužstve skončil. Našim najväčším rivalom bolo Partizánske, aj v Nitre prevládali také názory, aby tento klub išiel hore, lebo skôr by zvládol väčšie finančné nároky. O dva roky som sa stal spolu s Petrom Oremusom a Františkom Kuklom viceprezidentom klubu Plastika Nitra (neskôr FC Nitra). Na čele vtedy stál Ján Kovarčík a všetci štyria sme šesť-sedem rokov ťahali nitriansku káru. Zažil som náročné obdobie po rozdelení republiky, vypadli sme z najvyššej súťaže, ale potom sme sa do nej vrátili pod vedením trénera Mikuláša Komanického. Dobré spomienky mám aj na trénerov Jozefa Prochotského a Jozefa Valoviča.

Výraznú stopu ste zanechali v Nikarague, kde ste odišli pracovať a nakoniec ste sa stali trénerom ligového mužstva a aj tamojšej reprezentácie. Ako na tie roky spomínate?
Po ukončení občianskej vojny boli do krajiny zavolaní odborníci z celého sveta z rôznych oblastí, aby pomohli riadiť krajinu. Do Nikaraguy prišli ľudia z Ameriky – od Kanady po Argentínu, ako aj z Európy – od Fínska, Dánska až po Portugalsko. ČSSR poslalo geológov, jedného energetika a ja som šiel za priemysel. Mal som šťastie, že som uspel ako mladý 30-ročný človek v celoštátnom konkurze. Po polroku prišli za mnou aj rodinní príslušníci. Popri zamestnaní sme sa raz týždenne ako mladí ľudia začali venovať aj futbalu, hrávali sme na malé brány, počet hráčov sa postupne neustále zvyšoval a preto sme začali hrávať na veľkom ihrisku. Medzi nami boli dvaja talianski žurnalisti, vynikajúci hráči, napísali o mne do novín jeden veľký článok, ktorý sa dostal do rúk rôznym ľuďom. Tak sa stalo, že ma zavolali do klubu Buffalos do Toňa Managua, ktorému som pomohol zachrániť sa v prvej lige. Moje futbalové pôsobenie mi však museli najskôr schváliť na veľvyslanectve.

Zrejme vám výrazne pomohol úspech s ligovým mužstvom k trénovaniu reprezentácie Nikaraguy?
To je tiež zaujímavý príbeh. Zväzoví funkcionári ma požiadali, aby som z troch ligových mužstiev z hlavného mesta zložil schopný výber na dva exhibičné medzinárodné zápasy s prvoligovým tímom z Kostariky. Prvý sme prehrali 1:2, ale odvetu sme vyhrali 2:1. Po tomto ďalšom úspechu som dostal ponuku, aby som sa stal trénerom prvej porevolučnej nikaragujskej reprezentácie. Samozrejme, toto všetko musel schváliť aj šéf ČSTV Antonín Himl a predseda futbalového zväzu Rudolf Kocek. Dali mi zelenú a podporoval ma aj nový veľvyslanec v Nikarague Gustáv Stopka, ktorý pochádza z Močenku a žil v Zlatých Moravciach, kde, žiaľ, prednedávnom zomrel. Záujem o futbal stúpal, prípravné zápasy sme už hrávali na bejzbalových štadiónoch s veľkou kapacitou, nakoľko existujúce futbalové nestačili kapacitou. Reprezentácia pod mojím vedením dosahovala veľmi dobré výsledky, hrali sme väčšinou s mužstvami Salvador, Guatemala, Kostarika, Kuba, Honduras a ďalšie. Pred majstrovstvami Strednej Ameriky ma už na pár mesiacov uvoľnili z práce a boli sme napríklad aj na vysokohorskom sústredení v Kostarike, kde bola podobná nadmorská výška ako v Guatemala City. Na Stredoamerických hrách v januári 1986 sme skončili na 3. mieste, čo bol veľký úspech. V súboji s Guatemalou (1:1) sme hrali na štadióne pred 45 000 divákmi a o trinásť rokov neskôr sa tam predstavila slovenská reprezentácia pod taktovkou trénera Antona Dragúňa. V poslednom zápase sme prehrali s Hondurasom 0:4, teda s mužstvom, ktoré hralo na MS 1982 v Španielsku. Pritom kvôli mojim náročným pracovným povinnostiam sme trénovali ráno o 6. hodine. Dôležité však bolo, že hráči, vtedy úplní amatéri boli ochotní pripravovať sa aj v túto hodinu. Počas reprezentačných výjazdov som dostal denne desať dolárov ako diétu a hráči sedem, takže túto prácu cca 2,5 roka som robil gratis!

Ste veľký lokálpatriot FC Nitra a preto ste určite radi, že tento klub hrá znova najvyššiu súťaž?
Som veľmi šťastný a rád, že Nitra znova druhý rok pôsobí vo Fortuna lige. Mám svoje miesto na čestnej tribúne vo vipke, na zápasoch sa stretávam s bývalými hráčmi, starými, mladšími, so všetkými sa veľmi dobre poznám. Prakticky od detstva, lebo som hrdý Nitrančan. Pravda, do futbalu už nezasahujem žiadnym spôsobom.

Odkedy ste členom fanklubu, ktoré zápasy slovenskej reprezentácie ste navštívili a ako vidíte jej šance v Lige národov?
Hneď po vzniku fanklubu v roku 2010 som sa stal jeho členom. Už predtým som chodil na zápasy slovenskej reprezentácie spolu s bývalým rozhodcom Milošom Kopčom. V tomto združení je aj môj syn i vnuk, s nimi tiež navštevujem stretnutia našej reprezentácie. Takisto s pánom Slavomírom Eliášom, majiteľom Bojnických kúpeľov. Pôjdeme na medzištátny súboj Švédsko – Slovensko do Štokholmu. S manželkou som bol a tiež s rodičmi viacerých našich hráčov na ME 2016 vo Francúzsku a navštívili sme zápas Slovensko – Wales. So Slavomírom Eliášom boli sme jediní Slováci aj na zápase kvalifikácie ME 2019 Albánsko 21 – Slovensko 21 v Tirane a osobne nám za účasť na tomto súboji poďakoval aj generálny sekretár SFZ Jozef Kliment. Inak sme spolu navštívili veľa našich zápasov od začiatku samostatného Slovenska. Najlepšie sa poznám s pánom Hamšíkom starším, ktorý má kúsok odo mňa na Donovaloch chatu a tam sa aj každý rok pred Silvestrom stretávame. Chodia tam viacerí známi športovci a funkcionári. Je to tradičné predsilvestrovské stretnutie a pán Hamšík to prebral od pána starostu Daňa. Vďaka tomu sa tam rok čo rok stretávajú známi športovci, funkcionári a aj niektorí ministri, čo majú na Donovaloch chaty. Najbližšie nás v Lige národov v sobotu 13. októbra v Trnave čaká Česko. Do svojho Skyboxu pozývam štyroch riaditeľov z Čiech na tento prestížny duel, ktorý využijem pre mojich partnerov aj na spoločenskú akciu. Verím, že Slovensko v tomto ostro sledovanom meraní síl obstojí, vyhrá a zachová si tak šance na prvé miesto.