Oficiálny Fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie pripravil vo štvrtok 5. septembra ďalšie veľké a vydarené podujatie. V hoteli Bôrik sa po druhý krát stalo, predtým to bola vo februári 2016 oslava 80. narodenín Jozefa Vengloša, že sa na jednom mieste v Bratislave stretlo niekoľko  legiend československého a slovenského futbalu z  najstaršej generácie.  Všetkých spájalo 55. výročie získania strieborných medailí na olympijských hrách v Tokiu  v roku 1964. V 17-člennom kádri figurovalo až deväť Slovákov. Slováci tak boli jediný raz v histórii v československom tíme na olympiáde vo väčšine. Navyše, strelec gólu vo finálovom zápase Čech Jan Brumovský sa narodil v Leviciach.

Do hotela Bôrik prišli Jan Brumovský, Ľudovít Cvetler, Ján Geleta, František Knebort, Ivan Mráz, Vojtech Masný, Anton Švajlen a Anton Urban. Predseda oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie Roman Táborský vo svojom krátkom príhovore najprv za veľkého potlesku predstavil všetkých zúčastnených olympionikov. Takisto aj Dušana Galisa, poslanca Národnej rady za stranu SMER-SD a Ivana Chodáka ml., syna legendárneho hráča, ktorý sa preslávil futbalovým umením a džentlmenským športovým vystupovaním.

Dušan Galis, ktorý s ŠK Slovan Bratislava získal jeden federálny a štyri slovenské majstrovské tituly povedal: ,,Veľmi pekne ďakujem za pozvanie a keď som sa dozvedel s kým sa mám stretnúť, tak sa mi troška roztriasli kolená, lebo ste boli pre mňa a moju generáciu skutočné vzory. Keď sa povedali mená Švajlen, Mráz, Geleta, Cvetler a ďalší, chceli sme sa im v tom čase veľmi podobať a dostať sa na ich úroveň. Určite ste mali veľkú zásluhu na tom, že hráči, ktorí po vás prišli, sa dostali tak vysoko a som veľmi rád, že sa môžem zaradiť aj ja medzi nich. Verím, že dnešný večer prežijeme v jedinečnej atmosfére, veľmi dobre sa porozprávame a že sa takto nestretávame posledný raz.“

Ivan Chodák ml. bol tiež dojatý z toho, že sa zúčastnil na tejto akcii. ,,Veľmi si vážim, že môžem pri jednom stole sedieť s ľuďmi, ktorých som obdivoval na futbalovom trávniku. Takže môžem vám povedať, že som zástupcom všetkých vašich fanúšikov, ktorí mali radosť z vašich úspechov a veľkého futbalového umenia.“

Roman Táborský ešte dodal: ,,Tento večer sme pripravili pre vás, dobre si ho užite, vychutnajte si ho a pospomínajte na všetko možné. Dajte si štamperlík, potom dobré vínečko a my sa veľmi potešíme, keď budete na tento večer spomínať len v sa tom najlepšom.“

Moderátor Ľubomír Souček,  manažér mediálnej komunikácie Slovenského  olympijského a športového výboru svojimi otázkami vyobracal všetkých ôsmich olympionikov zo všetkých strán a prítomným ukázal, že dejiny a históriu olympijských hier má doslova v malíčku.
Po skončení besedy vzácni hostia dostali od Dušana Galisa fanklubový šál, odznak, pamätnú plaketu aj s menom a  čestné členstvo v klube. Potom nasledoval slávnostný prípitok a minúta ticha na pamiatku doteraz zosnulých (Schmucker, Matlák, Weiss najstarší, Pičman, Lichtnégl) z tohto výborného mužstva.

Ján Geleta, Futbalista roka 1967, rodák z Horných Motešíc  neďaleko Partizánskeho, odohral za Duklu Praha  284 zápasov a v tom čase patril medzi najlepších stredopoliarov. Na olympiádu v Tokiu  spomína takto: ,,Bol som vtedy v mužstve jeden z najmladších hráčov, takže som pozeral hlavne po gymnastkách. Japonskí organizátori olympiádu perfektne pripravili, jej zázemie bolo fantastické.  Do Japonska sme išli v inej situácii, ako národný tím na MS v Čile 1962. Na OH nemohli štartovať profesionáli, povedzme si však pravdu, my sme sa už v tom čase venovali iba futbalu, takže  mali sme dosť vysoké ambície.  Pod vedením skvelého trénera, hlavne psychológa Rudolfa Vytlačila, prebojovali sme sa až do finále, kde sme narazili na veľmi silné Maďarsko, ktoré malo vo svojom strede viacerých hráčov z A-tímu a veľké individuality. Prehrávali sme už 0:2, keď Vojta si dal vlastný gól, ale aj také veci sa vo futbale stávajú. Dokázali sme už iba znížiť na 1:2, aj po toľkých  rokoch si myslím, že strieborná medaila zodpovedala sile nášho tímu. Každý športovec, ktorý sa dostane na olympiádu, musí spomínať na najväčší športový sviatok do konca svojho života. Keď sme mali voľno, chodili sme povzbudzovať naše gymnastky, volejbalistov a basketbalistov. V týchto kolektívnych športoch sa nám vtedy darilo. Zaujímavé je, že hneď po návrate z Japonska som sa oženil. Bolo to v nedeľu, takže mám na všetko veľmi pekné spomienky. Slovenský Fanklub nám urobil veľkú radosť, že zorganizoval takéto úžasné stretnutie. V Česku sme v takýchto akciách pozadu, azda aj u nás zavejú svieže  vetry a niekedy prídete k nám.“

František Knebort hral až za tri pražské kluby, Duklu, Slaviu a Bohemians. Vyznačoval sa hlavne dobrou strelou a aj preto dal v československej lige až 77 gólov. ,,Na olympiádu v Tokiu mám úžasné spomienky, hoci  som na turnaji veľa zápasov neodohral. Na druhej strane som bol spokojný, že som sa vôbec  v silnej konkurencii do nominácie dostal. Bolo to za éry skvelého trénera Vytlačila, ktorý mi veľmi fandil. Vo finále sa stretli dve najlepšie mužstvá, Maďari predsa len ťažili z toho, že mali viac hráčov z A-tímu. Boli sme vtedy ohromná partia, nikto sa nedelil na Čechov a Slovákov, všetci sme ťahali za jeden koniec povrazu. Chodili sme povzbudzovať volejbalistov a gymnastky. Na OH všetko klapalo na jednotku, nevyskytol sa ani jeden problém, Japonci ukázali, že sú nesmierne precízny a zodpovedný národ. Som veľmi rád, že sme sa po toľkých rokoch aj v tomto menšom zložení stretli, mohli sme si pospomínať na niekdajšie skvelé časy.“

Kapitán strieborného tímu z Tokia Anton Urban bol vtedy jeho najstarším hráčom. Rýchly a razantný obranca mal v samom závere možnosť potrestať zmätok v maďarskej obrane, no história napokon chcela inak.  ,,Celé olympijské hry sa pre mňa niesli vo veľmi vznešenom duchu, dôležité nebolo vyhrať, ale zúčastniť sa. Je to jedna z mojich najmilších spomienok. Už skutočnosť, že som cestoval do dejiska s Emilom Zátopkom, bola pre mňa výnimočná. Bol pre mňa roky veľký idol. Odrazu sa stal naším spoločníkom, zabával sa s nami. Vôbec som nerátal s tým, že v Tokiu zostaneme až do posledného dňa súťaží, že sa zúčastníme aj na záverečnom ceremoniáli a olympiádu si vychutnáme do posledných minút.“ Z olympiády si uchoval aj spomienky na gymnastku Vieru Čáslavskú. „Bol to geniálny, aj zvláštny človek, ktorý dosiahol vrchol v kráse, zručnosti, ale aj v pokore.” Tieto vlastnosti Čáslavská premenila na tri z celkového počtu piatich československých zlatých medailí. Anton Urban tú svoju, striebornú, daroval Slovenskému olympijskému výboru.

Cesta ČSSR k striebru
Zápasy v skupine: ČSSR– Južná Kórea 6:1, ČSSR– Egypt 5:1, ČSSR– Brazília 1:0, štvrťfinále ČSSR– Japonsko 4:0, semifinále ČSSR– NDR 2:1, finále ČSSR– Maďarsko 1:2.

Finálová zostava: Schmucker– Urban, Weiss, Pičman– Vojta, Geleta– Brumovský, Mráz, Lichtnégl, V. Masný, Valošek.

Fanklub ďakuje svojím členom za pomoc a  podporu pri organizovaní a zabezpečení podujatia…