V posledných dňoch sme prežívali krásne jubileum výročia vzniku ČSR. Každý máme svoj názor a každý môžeme prežívať hrdosť inak. V čase superrýchlej komunikácie sa dnes až zdá neuveriteľné čo bolo v Prahe 28.10 v Brne bolo 29.10 a v Turčianskom Svätom Martine 30.10…No a čo sa týka futbalu sa niekedy dnes u susedov vie skôr ako doma… Prevzali sme článok z denníka Pravda – Slovenský šport ťaží najmä z vody. A často aj z vody varí Históriu poznať neuškodí.
Foto: archív Ján Súkup
Slovenský a český šport existovali pod jednou strechou 75 rokov. Aké bolo ich spolunažívanie, sme hovorili so športovým historikom, profesorom Jánom Grexom (77).
Niektorí ľudia aj po štvrťstoročí od rozdelenia prejavujú nostalgiu za spoločným štátom, iní vyzdvihujú éru samostatnosti. Do ktorej skupiny patríte?
Bol som zástanca zachovania Československa. Mrzí ma, že nebolo ani referendum, hoci by asi nič nevyriešilo. Rozdelenie ma bolelo. Po prvé, mal som syna v Prahe, kde vyštudoval medicínu, po druhé, vychádzal som z toho, že česká kultúra i spoločenský status národa bol na vyššej úrovni. To bolo dané historicky. Česi mali dlhšiu históriu, menej odnárodňovacích tlakov, vyspelú ekonomiku. Mali sme sa od koho učiť.
Videli ste aj nejaké pozitíva rozdelenia?
Prijal som realitu a hovoril som si, že konečne sa nebudeme mať na koho vyhovárať, za všetko si budeme môcť sami.
Presvedčil vás dvadsaťpäťročný vývoj o opodstatnenosti samostatnej existencie dvoch krajín?
Slovenská cesta vyznela lepšie i úspešnejšie, ako som sa pôvodne obával. Hoci prvé roky Mečiarovho obdobia boli zlé a Česi nám utekali. Ale trošku sa to už vyrovnáva. Len neviem, či je to najmä slovenským rastom alebo českým úpadkom… Ak by som zostal v športe, mám dojem, že výkonnostné rozdiely i slovenské manko sa zmierňuje. Aj keď je to ako na hojdačke. V deväťdesiatych rokoch bol napríklad český futbal a hokej na výslní, teraz nastala trochu iná situácia.
Akú pozíciu mal slovenský šport pod československou strechou?
Bolo to postavenie mladšieho brata a najmä začiatky neboli jednoduché. Uhorsko, kde sme predtým patrili, bolo v športe pomerne vyspelé, hoci to bola polofeudálna krajina v porovnaní s rakúskou časťou ríše. Šport sa rozmáhal aj vďaka maďarskej šľachte. Študovala v Anglicku a priniesla domov aj šport. Maďari sa dokonca ponúkli, že usporiadajú prvé olympijské hry, keď nebolo isté, či Atény stihnú pripraviť prvé novoveké hry. Aj v slovenských mestách šport prekvital, lenže mal maďarského ducha, maďarských funkcionárov, nerozvíjal sa na slovenskej národnej báze.
Ako sa zmenila situácia po vzniku republiky?
Keď vzniklo Československo, veľa maďarských funkcionárov odišlo, ale pomocnú ruku podal český šport, najmä Sokol, učitelia a telocvikári. O všetkom sa však rozhodovalo v Prahe. Československý olympijský výbor bol český, prvý Slovák sa do neho dostal v roku 1947. Ale sťažovali sa aj Česi, výbor nazývali „spolok pražských pánov“, nebol v ňom ani jeden mimopražský člen.
Slováci si neraz povzdychli, že Praha mala hlavné slovo a ťažko sa presadzovali slovenské záujmy a špecifiká. Bolo to opodstatnené?
Občas to niekde zaškrípalo, ale myslím si, že často nešlo o nacionálny útlak, ale o klubizmus. Hráč z Prahy bol vždy bližšie ako z Košíc. Reprezentačná páka a vyššia výkonnostná úroveň bola v Čechách. Keď sa futbalisti prebojovali do finále MS 1934, v tíme bol jediný Slovák Štefan Čambal, aj ten hrával v pražskej Slavii. To isté platilo o hokeji. Jediný Slovák, ktorý reprezentoval ČSR, bol Košičan Ladislav Troják, ale už ako hráč LTC Praha. Do druhej svetovej vojny sme mali jedinú majsterku sveta Matyldu Pálfyovú – aj to ako členku družstva Československa, ktoré tvorili sokolské gymnastky.
Po druhej svetovej vojne sa situácia zlepšovala?
V protektoráte bol český šport dusený, medzinárodné styky prakticky nulové. Slováci v tom čase mali možnosť súperiť aj so zahraničnou konkurenciou, hoci prakticky len v rámci Hitlerových satelitov. Slovenský šport zásluhou medzinárodných stykov kvalitou vzrástol. Keď sa napríklad po vojne obnovili ligové súťaže, naraz bolo vo futbalovej lige až šesť slovenských klubov.
V reprezentácii mali však dlho jasnú prevahu českí športovci…
Ak berieme do úvahy výkonnosť, bolo to spočiatku logické. Česi boli napríklad v hokeji majstri Európy už v roku 1911 a 1913, na Slovensku sa začal hrať hokej až v roku 1925. V zimných športoch sa prví slovenskí športovci dostali na olympiádu až v roku 1936. Okrem hokejistu Trojáka ešte bežec na lyžiach Lukáš Mihalák.
Aká bola úspešnosť slovenských športovcov?
Pred vojnou len dvaja prispeli do československého medailového mešca. Už spomenutá gymnastka Pálfyová a zápasník Herda, ktorý vtedy takisto pôsobil v Čechách. Pocit skrivodlivosti sa objavoval, lebo my Slovania – nielen Česi a Slováci – sa radi hráme na pánov, keď cítime, že je niekto ešte horší ako my. O klubizme som už vravel. Aj teraz to tak funguje – pre Zvolen je pažravá Banská Bystrica, pre Banskú Bystricu Bratislava a my sme predtým mali pažravú Prahu.
Ako to bolo s financovaním? Dodržiavala sa proporcionalita?
Za prvej republiky boli štátne dotácie minimálne, neviem, ako sa vtedy rozdeľovanie dodržiavalo. Inak to bolo v školskom športe. Tam boli stanovené normy. Nedávno som bol v Ľubietovej. Pani riaditeľka nás s pýchou povodila po škole. Budova bola postavená ešte v roku 1928 a obci ju darovala manželka prezidenta Masaryka. Na Slovensko išlo vo všeobecnosti darov viac, lebo u nás boli chudobnejšie oblasti. Aj to malo svoje zákonitosti. Čechy boli kedysi najpriemyselnejšia časť Rakúsko-Uhorska, Slovensko agrárna krajina.
V čom sa rozdelenie Československa najciteľnejšie prejavilo v slovenskom športe?
Otvorili sa nové možnosti. Konkurencia sa znížila a odrazu bolo jednoduchšie stať sa štátnym reprezentantom i olympionikom. Tým, že klesla konkurencia, padala aj sila slovenského športu. A stratila sa motivácia: ukázať Čechom, že sme lepší. Aká to bola sláva, keď v najpopulárnejších športoch, vo futbale či hokeji, získavali slovenské tímy tituly – najmä Trnava, Slovan, v hokeji aj Košice. Ale platí aj to, že viac Slovákov sa dostalo do sveta. A medzinárodný styk akceleruje rozvoj športu.
Ako to bolo na funkcionárskom poli?
Cítil som často až pionierske nadšenie. Bolo potrebné budovať športové zväzy, reprezentačné výbery, Slovenský olympijský výbor, športové ustanovizne. Prebiehalo to však podobne ako divoká privatizácia. Dobro išlo so zlom. Ako všade na svete, aj u nás boli ľudia, ktorí žijú pre šport a aj takí, ktorí žijú zo športu. Nevyhli sme sa aféram, rôznym problémom. Už v závere československej éry som pôsobil v olympijskom hnutí a po vzniku Slovenska som stretol aj veľa ľudí, ktorí zahoreli myšlienkami olympizmu a nemali problém ani s dobrovoľnou prácou.
Futbalisti a hokejisti sa aj po rokoch sťažujú, že im chýba konkurencia špičkových českých tímov…
Toto súperenie priťahovalo divákov. Dnes je smutný pohľad, keď na vedúci tím futbalovej súťaže príde na Pasienky päťsto ľudí. Zisk zo vstupného nestačí ani na natretie lavičiek. Myslím si, že problém je aj v tom, že v zostave najúspešnejšieho slovenského klubu nastupuje jeden či dvaja Slováci. Ak vychádzame zo štatistík, úspešnosť slovenských športovcov po rozdelení príliš neutrpela: na olympiádach získali 12 zlatých, 16 strieborných a 8 bronzových medailí. V československých podmienkach sa na úspechoch podieľali 9 zlatými, 14 striebornými a 13 bronzovými. A v podstatne dlhšom časovom úseku. Ale treba dodať, že z letných olympiád máme okrem Tótha už len medaily z vody. Je pre nás symbolické, že často „varíme z vody“.
Slovenský šport sa jednoznačne oslabil v kolektívnych športoch, ktoré mali v Československu silnú a úspešnú tradíciu. V čom vidíte príčinu?
Štátna podpora nie je výrazná a je málo transparentná, nejaká časť peňazí sa niekde stratí, nedostane sa priamo do športového procesu. A chýbajú nám sponzori. Zahraničné firmy kašlú na slovenský šport. Ľahšie si nájde podporu a sponzorov sólošportovec ako početný tím. To všetko niečo stojí.
V československej ére mali aj basketbal, volejbal, hádzaná silné pozície, na Slovensku vyrastalo veľa výborných hráčov a hráčok. Prečo to už neplatí?
Nie vždy dostanú talenty priestor. V niektorých športoch oslabuje kvalitu mládežníckych výberov uprednostňovanie detí bohatých rodičov, často sponzorov klubov. Kto chce preraziť aj v skromnejších podmienkach, musí byť naozaj mimoriadny talent. Je zriedkavé, že ho niekto dostane od Pána Boha. To je možno Saganov prípad. Talent treba vždy vybrúsiť. Ale keď rozhodnú peniaze a prednosť majú deti papalášov, stráca sa motivácia.
Diskutovanou témou boli spartakiády, mali zástancov i odporcov. Hrdili sa veľkou tradíciou od čias Sokola. Aký význam im prikladáte?
Nadväzovali na Všesokolské zlety, ktoré založil Tyrš. Nebola to sokolská špecialita, Tyrš odpozoroval masové cvičenia v Nemecku. Šesť sa ich uskutočnilo ešte pred vznikom ČSR, štyri v predmníchovskej republike a jedenásty po vojne v roku 1948. Zlety boli nádherné, aj vizuálne, aj organizačne. A najmä – nácvik bol dobrovoľný, bolo cťou vystupovať na zlete. Zlety vystriedali spartakiády, čo bol už termín, ktorý má korene v Sovietskom zväze, hoci tam sa pod ním viac myslelo na športové súťaže ako na masové cvičenia. Aj ja som na dvoch cvičil – ako žiak v roku 1955 a o päť rokov už ako vysokoškolák – ale v skladbe mužov. Tých nevedeli zohnať, to bol vždy problém.
V čom vidíte zásadný rozdiel medzi zletmi a spartakiádami?
Boli vo svojej podstate dobrá vec, ale kým zlety fungovali na báze absolútnej dobrovoľnosti, spartakiády skĺzavali na násilný nábor. Len u žien tento problém neexistoval. Tie k spartakiádnym cvičeniam mali vždy veľmi blízko. Nácvik spartakiády bolo lepšie ako nič. Ale mňa to nebavilo. Ako vysokoškoláci sme v rámci dvoch hodín telesnej výchovy hrávali futbal, basketbal, milovali sme hry a odrazu sme mali cvičiť prostné. Treba však povedať, že tí, ktorí spartakiády organizovali, vytvárali skladby, pohyb, hudbu, robili kus kvalitnej práce. Vyzdvihovali sme masovosť, ale veľa ľudí odcvičilo spartakiádu a skončilo. Postupne nám padali počty členov v oddieloch základnej a rekreačnej telesnej výchovy, bojovali v nich o členstvo. Aj v tomto prípade situáciu zachraňovali najmä ženy.
Viete si predstaviť v dnešnej modernej dobe spartakiádu na Slovensku?
To je ako veštenie zo sklenenej gule. Neviem, neviem… Ženy by sa asi pozbierali. Ale v Česku sa tradícia sokolských zletov udržala – aj s medzinárodnou účasťou. Nemajú takú publicitu, nie je to už taká masovka, ale majú modernejšie vydanie. Videl som niektoré vystúpenia. Bolo to pekné, dojímavé.
Mali ľudia v Československu lepšie podmienky na šport a cvičenie ako teraz?
Bolo asi viac možností a mali sme aj viac športových objektov. Profesor Perútka uvádzal, že v Bratislave bolo v roku 1967 o osem futbalových ihrísk menej ako v roku 1945! A tiež, že v roku 1968 bolo v českých krajoch 1700 telocviční a hál, na Slovensku ich bolo iba 70, necelé štyri percentá. Zanikajú ihriská, stále je nedostatok krytých bazénov, zimných štadiónov, klzísk… Slovensko v materiálnom vybavení zaostáva. Ak bol v niečom kedysi protekcionalizmus, tak v tomto. V Čechách sa budovalo viac športových objektov ako na Slovensku. Boli len výnimky. Napríklad majstrovstvá sveta v lyžovaní v roku 1970 vo Vysokých Tatrách.
Platí, že kedysi viac ľudí športovovalo, cvičilo?
Počet rekreačne športujúcich je dnes možno limitovaný tým, že mládež má podstatne väčšiu šírku rôznych záujmov i možností. Náš život sa zmenil. Vyvíja sa športové vybavenie, všetko je čoraz drahšie. Už si nekúpite tenisky za trinásť korún. Mladí športovci mali kedysi zabezpečenie v klube, teraz leží ťarcha na rodičoch. A negatívom je parazitovanie na športe. Projekty na výstavbu objektov sú predražené, lebo každý si chce z nich uliať nejaké peniaze. Aký štát, taký šport. Sme krajina s vyspelou korupciou, nečakajme, že šport bude čistý.
Bol československý šport úspešnejší ako slovenský a český?
Mohli by sme to vyjadriť počtom úspechov, medailí. Zrátať, koľko cenných kovov z OH, MS a ME získali československí športovci a koľko ich po rozdelení vybojovali českí a koľko slovenskí športovci. Pred časom som sa o to pokúsil. Vychádzalo to tak, že Československo bolo úspešnejšie ako dnes Česko či Slovensko. Porovnávanie je však zložitejšie. Mnohé sa zmenilo. Podmienky sú iné.
V čom vidíte najväčšie rozdiely?
Inak skáčete s laminátovou a inak s bambusovou žrďou. Legendárny cyklista Vlasto Ružička jazdil na bicykli á la „ukrajina“ a dnešní pretekári sedia na dokonalých strojoch. Iná je doba, iné sú podmienky, iný technický stav, iné tréningové metódy, iné financie, iná spoločenská atmosféra. Vo veľkom športe je množstvo rôznych záujmov a vplyvov, trápi ho doping. Mal by byť menej cirkusom a viac športom. Ale to je nereálne. Už dávnejšie som si povedal, že profesionálnemu športu nemôžem stopercentne veriť. Preto preferujem rekreačný šport. Dáva človeku zábavu, aj úsilie sa zlepšovať. A ak nie, nič sa nestane. Dôležité je, že sa človek hýbe.
Pamätnú tabuľu člena strieborného futbalového mužstva z Tokia 1964 Vladimíra Weissa najstaršieho v stredu 24. októbra odhalili na Národnom pamätníku olympionikov v Martine, neďaleko jeho rodných Vrútok. Bývalý skvelý stopér odohral všetky zápasy olympijského turnaja, vrátane víťazného s Brazíliou. Československo prehralo až vo finále s Maďarskom 1:2.
Na pietnom akte sa zúčastnilo viac než päťdesiat hostí, medzi nimi aj syn strieborného olympionika, bývalý známy futbalový reprezentant a popredný tréner Vladimír Weiss II. s manželkou, dcéra Zuzana Schwartzová, aj kapitán tímu futbalistov ČSSR z OH 1964 Anton Urban. Oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie zastupoval jeho agilný člen Peter Špilák. Oficiálny fanklub za pomoci jeho aktívnych členov zorganizoval stretnutie Vladimíra Weissa najstaršieho s Adolfom Schererom, ktoré si osobne veľmi prial. Podarilo sa nám splniť jeho veľký sen na sklonku života.
Pietny akt pripravilo SOV – Slovenské olympijské a športové múzeum, všetkých hostí (medzi nimi boli aj účastníci ranného zasadnutie Združenia olympijských klubov SR v Martine) privítala jeho riaditeľka Zdenka Letenayová. Prezident Slovenského olympijského výboru (SOV) Anton Siekel v krátkom úvodnom slove uvíedol, že v dnešnej uponáhľanej dobe majú ľudia málo času zastaviť sa. „Toto je jedna z príležitostí zastaviť sa a uctiť si pamiatku ľudí, ktorí reprezentovali našu vlasť,“ povedal.
Pred všetkými prítomnými prehovoril aj kapitán strieborného tímu futbalistov ČSSR z OH 1964 v Tokiu, 84-ročný Anton Urban, ktorý si na dávneho spoluhráča zaspomínal: „Bol to veľmi skromný, prostý, ušľachtilý a čestný človek, ktorý rozdával radosť.“
Vladimír Weiss II. bol pri spomienke na otca, ktorý sa odobral na večnosť pred pol rokom, očividne dojatý: ,,Otec mal rád svoju rodinu, futbal, vyrastal v jednoduchých podmienkach. Málokedy rozprával o sebe. Žiaľ, potom prišiel ten nešťastný rok 1965, keď v kvalifikačnom súboji MS 1966 v Bratislave proti Portugalsku v hustom lejaku nepremenil jedenástku. Takto reprezentačnú kariéru skoro ukončil, aj keď futbalovo mal naviac.”
Tabuľku pripomínajúcu jeho otca odkryl spoločne s Antonom Siekelom a takisto spoločne zavesili na stojan aj veniec Slovenského olympijského výboru.
Hapalove veľké zmeny v realizačnom tíme, osloví aj Stocha
Nový tréner slovenskej futbalovej reprezentácie Pavel Hapal prezentoval na stredajšej oficiálnej tlačovej konferencii svoje predstavy. Rodáka z Kroměříža členovia výkonného výboru SFZ na pondelňajšom mimoriadnom zasadnutí schválili do funkcie na kvalifikačný cyklus s možnosťou predĺženia zmluvy v prípade postupu na ME 2020.
,,Keď som sa dozvedel, že môžem byť trénerom reprezentácie, tak som tomu najskôr neveril. Keďže to je už pravda, môžem povedať, že je to česť, pocta a zároveň veľký záväzok. Urobím všetko preto, aby sme spolu s realizačným tímom urobili slovenským fanúšikom radosť a tešili ich výkonmi i výsledkami,“ povedal 49-ročný český kouč Hapal, ktorý je prvým zahraničným kormidelníkom A-mužstva SR v ére samostatnosti.
Na margo realizačného tímu pripomenul, že chystá radikálnu a zásadnú zmenu. Asistentom Hapala bude Oto Brunegraf. ,,Realizačný tím je v mojej kompetencii. Chcem sa obklopiť ľudmi, ktorým dôverujem. Chcem si zobrať celý realizačný tím dvadsaťjednotky. Odkomunikoval som to s trénerom Adriánom Guľom, celý realizačný tím sa presunie do A-mužstva plus bude doplnený tromi členmi bývalého realizačného tímu Mariánom Drinkom ako fyzioterapeutom, Michalom Slyškom ako videoanalytikom a Mirom Semanom ako trénerom brankárov. To bude väčšia zmena, budeme mať až dvoch trénerov brankárov. Mám s tým veľmi dobrú skúsenosť. Požiadal som pána prezidenta SFZ Kováčika, ktorý to hodnotil pozitívne,“ vyjadril sa Pavel Hapal.
Asistent trénera Jána Kozáka Štefan Tarkovič vypadol z realizačného tímu. ,,S pánom Tarkovičom máme dlhodobo veľké plány. Začali sme s ním komunikáciu o ďalšej forme spolupráce a bude len na ňom, či ju akceptuje alebo bude mať ambíciu robiť niekde inde,“ skonštatoval Ján Kováčik. Šéf SFZ potvrdil aj platové podmienky pre nového trénera Pavla Hapala. ,,Nemáme problém to zverejniť. Základný mesačný plat hlavného trénera je 15 000 eur, cieľová prémia v prípade postupu na ME 2020 bude vo výške 200 000 eur.“
V hráčskom kádri Hapal momentálne neplánuje radikálnu obmenu, najväčšia zmena tak bude v zložení realizačného tímu: ,,Bude dôležité, aby sme sa spoznali čo najrýchlejšie, a aby bola symbióza taká, aby sa hráči radi vracali do národného tímu. Každý tréner chce hrať ofenzívne a sila tohto mužstva je práve v ofenzíve.“ Nový kouč potvrdil, že osloví aj Miroslava Stocha, ktorý sa v najcennejšom drese nepredstavil od EURO 2016 vo Francúzsku: ,,Už som s ním telefonoval, chcem sa s ním stretnúť a rozobrať situáciu, ktorá bola a ktorá môže nastať. Môže sa stať opäť členom národného tímu,“ povedal Hapal. Otázku prípadného návratu Stocha už konzultoval s prezidentom SFZ Jánom Kováčikom, ktorý dodal: ,,Každý človek v živote má dostať druhú šancu, ja som ju dostal možno dva, tri razy v živote, takže viem, o čom hovorím. Trénerovi som povedal, že to je jeho v kompetencii. My vyberáme trénerov, tréneri vyberajú hráčov. Tak to je a tak to bude v budúcnosti.“
realizačný tím:
hlavný tréner: Pavel Hapal
asistent trénera: Oto Brunegraf
tréneri brankárov Miroslav König, Miroslav Seman
kondičný tréner: Peter Boďo
videoanalytik: Michal Slyško
technický vedúci: Jakub Kojnok
lekár: Zsolt Fegyveres
fyzioterapeuti: Martin Nozdrovický, Marián Drinka
masér: Juraj Ludík
kustódi: Marek Košáň a Patrik Fedor
Nástupcom Kozáka je Hapal, ktorý bude prvým zahraničným koučom SR
Nástupcom Jána Kozáka na pozícii trénera slovenskej futbalovej reprezentácie sa stal podľa očakávania český kouč Pavel Hapal. Štyridsaťdeväťročného rodáka z Kroměříža (nar. 27. júla 1969) oficiálne predstaví vedenie Slovenského futbalového zväzu (SFZ) na stredajšej tlačovej konferencii v Bratislave.
Hapala schválili za kouča A-tímu SR členovia výkonného výboru SFZ na pondelňajšom mimoriadnom zasadnutí. ,,Zúčastnilo sa na ňom desať členov výkonného výboru, deviati hlasovali za a jeden sa zdržal hlasovania,“ informoval na krátkom brífingu prezident SFZ Ján Kováčik a pokračoval: ,,Zmluva nie je podpísaná. Pavla Hapala sme schválili za trénera. S viceprezidentom pre štátnu reprezentáciu Karolom Belaníkom sme dostali mandát na rokovanie o podmienkach zmluvy. Keďže ja som s Pavlom Hapalom hovoril aj predtým, či má záujem o túto prácu, tak sme sa okrajovo dotkli aj podmienok, ktoré bude potrebné ešte doladiť. Takisto sme dostali aj mandát na rokovanie o zložení realizačného tímu. Vytvorenie realizačného tímu bude plne v kompetencii Pavla Hapala.“
Na margo dĺžky zmluvy s novým trénerom slovenskej futbalovej reprezentácie Ján Kováčik poznamenal: ,,Dĺžka kontraktu bude na jeden kvalifikačný cyklus. V prípade postupu na majstrovstvá Európy a účinkovania na kontinentálnom šampionáte je tu z našej strany možnosť využitia opcie na ďalší kvalifikačný cyklus a Ligu národov.“
Hapal v minulosti viedol výber SR do 21 rokov, naposledy krátko pôsobil na poste kouča Sparty Praha. Prvýkrát na lavičke reprezentácie sa Hapal predstaví v novembri v dvoch dueloch európskej Ligy národov – doma v Trnave proti Ukrajine a v Prahe proti Česku. Ján Kozák z postu reprezentačného kouča odstúpil v nedeľu 14. októbra po sobotňajšej prehre s Českom (1:2). Dôvodom bolo porušenie životosprávy siedmimi hráčmi kádra.
Štyridsaťdeväťročný Čech bude prvým zahraničným koučom reprezentačného áčka. Slovenskú dvadsaťjednotku viedol od januára 2015 a na vlaňajších ME tejto vekovej kategórie v Poľsku s ňou obsadil piate miesto, keď skončil tesne pred bránami semifinále. ,,Bol to hlavný ukazovateľ, viac ako trojročná spolupráca sa ukázala aj výsledkovo veľmi, veľmi úspešná. Veľmi dôležité sú aj ostatné kvality a vlastnosti pána trénera Hapala,“ dodal Kováčik. Hapal v marci tohto roka prijal ponuku Sparty Praha. Bývalému trénerovi SFC Opava, FC Zlín, Baníka Ostrava, FC Nitra, FK Mladá Boleslav, MŠK Žilina, Zaglebia Lubin či FK Senica však nevyšiel návrat na klubovú scénu, vedenie Sparty ho odvolalo v júli.
Český kouč dlho neváhal, či prijať ponuku. ,,Prakticky vôbec som sa nerozhodoval. Trénovať akékoľvek národné mužstvo a zvlášť Slovensko je pre mňa pocta, veď ja som sa narodil v Československu,“ skonštatoval Hapal, ktorý na margo najbližších cieľov podotkol: ,,Verím, že veľmi rýchlo sa zžijem s hráčmi v mužstve. Je v ňom veľa chalanov, ktorých som trénoval v dvadsaťjednotke. Ciele sú nasledujúce – prvé dva zápasy sú v Lige národov, chceme v nich uspieť a nevypadnúť do nižšieho koša. Následne sa budeme chcieť dobre pripraviť na kvalifikáciu o ME 2020 a postúpiť na tento šampionát.“
Najbližším spolupracovníkom Pavla Hapala bude Oto Brunegraf, s ktorým je úzko spätá doterajšia trénerská kariéra. ,,Oto bude po mojom boku aj teraz, bude mojím asistentom,“ skonštatoval pre web futbalsfz.sk Hapal a na margo ďalších členov realizačného tímu doplnil: ,,V hlave mám už istú predstavu, ale nikoho som ešte nekontaktoval. Najskôr sa spojím s určitými ľuďmi, keď to bude aktuálne, tak o tom budeme informovať.“
Prehľad hlavných trénerov SR:
Jozef Vengloš (od 6. apríla 1993 do 15. júna 1995)
Jozef Jankech (4. júla 1995 – 23. októbra 1998)
Dušan Galis (1. januára 1999 – 23. februára 1999)
Jozef Adamec (26. februára 1999 – 30. novembra 2001)
Ladislav Jurkemik (1. februára 2002 – 31. decembra 2003)
Dušan Galis (1. januára 2004 – 12. októbra 2006)
Ján Kocian (2. novembra 2006 – 30. júna 2008)
Vladimír Weiss st. (7. júla 2008 – 31. januára 2012)
Stanislav Griga a Michal Hipp (26. apríla 2012 – 13. júna 2013)
Ján Kozák st. (2. júla 2013 – 14. októbra 2018)
Pavel Hapal (október 2018 – ?)
dočasne viedli SR aj Dušan Radolský (od 23. októbra 1998 do 10. novembra 1998),
Anton Dragúň (17. novembra 1999 – 25. novembra 1999),
Dolnokubínčan Jozef Krupa je verný člen oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie. Keďže v Dolnom Kubíne nebola pôrodnica, narodil sa v Ružomberku. Celý život vyrastal na Orave, ktorú má veľmi rád. V mladosti ho žiadny šport poriadne nechytil za srdce, hoci futbal hrával.
Na strednom odbornom učilišti sa vyučil za elektromechanika a po návrate z vojenčiny mal šťastie, že spoznal skvelého človeka, pána Jurkoviča, kde sa u neho zamestnal vo výrobnom družstve na desať rokov. ,,Mal som širokú pracovnú náplň, keďže to nebola veľká firma. Veľa som sa naučil a preto v roku 1993 som si založil vlastnú firmu. Bol to vlastne môj sen a už je to teda 25 rokov čo živím seba a vlastnú rodinu. Máme vlastnú predajňu, manželka, synovia a nevesty sú tiež súčasťou tohto súkolia,“ vraví Jozef Krupa. A skromne dodáva, že sa považuje sa za bežného človeka.
Symbolom Dolného Kubína je MUDr. Ivan Chodák, ktorý za celú bohatú športovú kariéru nebol ani raz vylúčený, dokonca ani napomínaný. Do dejín slovenského futbalu sa zapísal najmä džentlmenským vystupovaním, ohľaduplnou hrou a zmyslom pre fair play. Za prístup k hre, k spoluhráčom, rozhodcom, divákom, no najmä k súperom, dostal prívlastok „rytier v kopačkách“. Slovenský futbalový zväz pravidelne od roku 1994 udeľuje Cenu fair play MUDr. Ivana Chodáka za mimoriadne činy, za príkladnú činnosť a celkový prínos pre slovenský futbal. ,,Sme na to neskutočne hrdí, tento človek stelesňuje to najlepšie čo mohol v sebe mať. Bol nesmierne obľúbený, táto morálna a rešpektovaná autorita si výborne meno urobila aj v Bratislave a sme veľmi radi, že spoločnosť ho tak vysoko ocenila,“ vraví ďalej J. Krupa, ktorý 1. septembra 2018 v Dolnom Kubíne výborne zorganizoval akciu a sponzorsky zastrešil krst maskota Ďuryho.
,,Mojim koníčkom je história, veľmi si na nej zakladám, Slováci ju majú bohatú a majú sa čím pochváliť. V týchto dňoch si pripomíname sté výročie vzniku Československa. Mnohí ľudia aj na najvyšších miestach sa tvária, ako keby túto republiku bocian doniesol. To je zlé, takže veľmi rád chodím a vnímam vo svete, ako sa pohľad na nás mení. Pred mnohými rokmi totiž o Slovensku nevedel nikto. Okolnosti to tak zariadili, že vznikol samostatný Slovenský štát. Keďže som bol v zahraničí na viacerých zápasoch našej reprezentácie, tak ma príjemne prekvapilo, koľko sa o nej už vie. Napríklad na turnaji Kráľovského pohára v Bangkoku každý taxikár a každý recepčný v našom hoteli poznal naše hviezdy a to nás napĺňalo veľkou hrdosťou. Za tie roky som pochodil s reprezentáciou veľký kus sveta. Výborných priateľov máme v Česku, s ktorými sa často doberáme. V Trnave sme boli po zápase s našimi západnými susedmi smutní, lebo sme prehrali. Aj taký je futbal,“ hovorí Jozef Krupa.
,,Veľmi pekné spomienky mám na zápas Dánsko – Slovensko. Bolo to pred vyše šiestimi rokmi, naše mužstvo po veľmi dobrom výkone vyhralo 3:1. Po stretnutí nám veľa domácich fanúšikov zagratulovalo k víťazstvu. To je kultúra, takže aj v tomto sa máme čo ešte učiť, lebo nie sme žiadny pupok sveta,“ pokračuje J. Krupa.
Je rád, že je členom fanklubu, lebo sa pravidelne stretáva so svojimi priateľmi a s ďalšími zaujímavými ľuďmi. Takisto podporuje aj sponzorsky jeho činnosť. ,,Je šťastím, že máme niekoľkých ťahúňov. Platí to hlavne o predsedovi fanklubu Romanovi Táborskom. Je to poklad z neba, človek s obrovským srdcom, ktorý sa snaží každému vyhovieť. Pokiaľ mi to čas dovolí, tak chodím pravidelne na každé zápasy slovenskej reprezentácie doma i vonku. Nie je to iba o futbale, ale je tam aj kultúra, či náboženstvo, radi s Romanom navštívime aj kostoly. Bodaj by sme mali čo najviac takých nadšencov. Pred zápasom Ligy národov Slovensko – Česko zobral som dvoch priateľov do fanzóny, ktorí boli príjemne prekvapený vysokou úrovňou celého podujatia a dali klobúk dole pred celou jej organizáciou. Je to teda skvelé, že za niekoľko rokov sa podarilo vo fanklube vybudovať zdravé jadro nadšencov. Takže teším sa na ďalšie spoločné stretnutia,“ zakončil našu debatu J. Krupa.
Foto: Archív fanklubu. Jozef Krupa so šálom nad hlavou v Thajsku (prvý zľava)
Emotívne vystúpenie Kozáka, za svojho nástupcu navrhuje Tarkoviča
Za odstúpením Jána Kozáka z postu trénera slovenskej futbalovej reprezentácie bol neprofesionálny prístup časti hráčskeho kádra po sobotňajšej prehre v Trnave s Českom (1:2) v európskej Lige národov. Ján Kozák na štvrtkovej tlačovej konferencii v sídle Slovenského futbalového zväzu (SFZ) vo svojom emotívnom vystúpení potvrdil, že sedmička hráčov sa v sobotu večer zabávala v nočnom klube a porušila tým interné pravidlá slovenskej reprezentácie. Boli to brankári Martin Dúbravka, Michal Šulla, obrancovia Ľubomír Šatka, Norbert Gyömbér, Milan Škriniar, záložníci Stanislav Lobotka a Vladimír Weiss.
,,Títo siedmi hráči ponocovali a potom prišli na tréning. Mal som tri možnosti, ako to riešiť. Mohol som to urobiť tak, že som ich nevidel a budem čušať. Nie je to môj štýl. Druhá možnosť bola vyhodiť všetkých. Mohol som to urobiť? Najmä tam boli štyria hráči, ktorí majú vysokú kvalitu a slovenský futbal ich potrebuje. Neviem si predstaviť budúcnosť bez Škriniara, Lobotku, Weissa aj Dúbravku. Nemáme taký záber 40-50 hráčov ako v iných krajinách, že si môžeme vyberať. Rozhodol som sa teda pre tretiu možnosť, že skončím ja. Pre futbal to bude najlepšie, tak som to vyhodnotil. S prezidentom sme si neskôr poplakali ako chlapi, keď som mu to oznámil. Neprezradil som mu svoje dôvody, ale v deň zápasu so Švédskom som ho požiadal o možnosť tlačovej konferencie, lebo futbalová verejnosť si zaslúži vysvetlenie,“ uviedol Ján Kozák na tlačovej besede pred slovenskými médiami. Kozák zároveň priznal, že spomenutí hráči neskôr za ním prišli a ospravedlnili sa. ,,Dokážem odpustiť, všetci siedmi prišli za mnou. Snažili sa ospravedlniť, ale mali inak rozmýšľať predtým, než niekam išli.“
Sedmička „hriešnikov“ nebude mať zatvorené dvere do slovenskej reprezentácie, ale musí rátať s finančnými sankciami, resp.následkami. ,,Ak budú títo hráči v budúcnosti nominovaní, celú kvalifikáciu odohrajú bez nároku na odmenu. Tieto finančné prostriedky budú presunuté na Nadáciu SFZ a Nadáciu pre slovenských internacionálov,“ uviedol prezident SFZ Ján Kováčik.
Mimoriadny Výkonný výbor SFZ bude v pondelok, na ňom sa predložia návrhy na post nového trénera. ,,Chceme, aby to bolo čo najskôr, aby dva novembrové zápasy už viedol nový tréner. Urobím preto, aby som vám na budúci týždeň predstavil meno nového trénera,“ vysvetlil Kováčik a dodal: ,,S pánom Kozákom sme spolu prežili viac ako päť rokov. Zostavil mužstvo, ktoré postúpilo na ME, a naučil som sa od neho veľa ako od človeka. Prežili sme obdobie dobré, horšie, zlé i krízové a vždy sme z neho dokázali vyjsť ako ľudia. Ďakujem pánovi Kozákovi za všetko, čo urobil pre slovenský futbal a chcem sa mu tiež poďakovať za osobné priateľstvo.“
Dnes už ex-reprezentačný kouč Kozák má však v otázke svojho nástupcu jasno. ,,V médiách ste navrhli troch trénerov. Len jedného Slováka. Mrzí ma to, že len troch. To nemáme viac dobrých trénerov na Slovensku? Čí záujem je to, aby konkrétny človek bol reprezentačným trénerom? ,,A čo môj asistent Štefan Tarkovič? O ňom ani slovko. Vo vyspelých futbalových krajinách je zvykom, že aby plynulo prešiel nový kouč v práci s tímom, stáva sa hlavným kormidelníkom. Na čo nového trénera? Keď tam máme jedného férového človeka, fundovaného, ktorý má prehľad, skúsenosti. Jeho by som odporučil prezidentovi zväzu, ale rozhodnutie je na ňom.“
Pre kouča Jána Kozáka bol duel s Čechmi 13. októbra 2018 celkovo 54. na lavičke A-tímu SR. Už 31. mája 2018 v prípravnom stretnutí v Trnave proti Holandsku (1:1) sa stal prvým trénerom v histórii slovenského futbalu, ktorý pokoril hranicu 50 zápasov. Kozák má vysoko pozitívnu bilanciu 29 víťazstiev, 10 remíz a 15 prehier, skóre je priaznivé 80:48. V počte víťazstiev (29) je najúspešnejším trénerom slovenskej reprezentácie v ére novodobej samostatnosti, Jozef Jankech má 18 víťazstiev, Vladimír Weiss st. 16. V slovenskom národnom tíme bol Ján Kozák najdlhšie pôsobiacim trénerom.
Fanklubákov privítal Štokholm nádherným počasím – tak mi sme ho za odmenu prešli krížom krážom po súši a aj po vode, kultúra, múzeá, pamiatky – navyše spoločným programom s prehliadkou so sprievodcom a tónmi skupiny ABBA. Mimochodom sme sa dozvedeli, že v roku 2019 za pomoci moderných technológií bude ich nové turné… Marte Prochwicz z Krakowa (našej sprievodkyni) patrí naša veľká vďaka za krásny zážitok – ktorý sme ukončili v nádhernej Friends aréne.
Foto: Jaroslav Psota
Mladí Slováci ukončili kvalifikáciu prehrou v Severnom Írsku
Slovenskí futbaloví reprezentanti do 21 rokov prehrali so Severným Írskom 0:1 v záverečnom zápase 2. skupiny kvalifikácie o postup na majstrovstvá Európy tejto vekovej kategórie, ktoré sa uskutočnia v Taliansku a San Maríne (16.-30. júna 2019). Vyrovnaný úvodný polčas priniesol na oboch stranách dve gólové príležitosti, ale pre vývoj stretnutia bola dôležitejšia červená karta v 45. minúte, ktorú uvidel László Bénes. Slováci hrali celé druhé dejstvo v oslabení o jedného muža a domáci výber túto situáciu využil. Po vyše hodine hry sa presadil hlavičkou Mark Sykes a zabezpečil severoírskym mladíkom tri body.
„Sokolíci“ obsadili v 2. kvalifikačnej skupine konečné tretie miesto so ziskom osemnástich bodov a nepredstavia sa na budúcoročných ME. Na kontinentálny šampionát nepostúpili ani Severní Íri, ktorí sa nedostali do barážového kvarteta z tabuľky druhých tímov. Na vrcholné podujatie sa prebojovali iba víťazi skupiny – Španieli.
Hlasy po zápase:
Adrián Guľa, tréner SR 21 (zdroj: RTVS): ,,V úvode nás súper zatlačil, ale potom sme mali dve veľmi dobré situácie, žiaľ, nedotiahli sme to do gólu. Potom nemal šance ani jeden tím, ale kontrolovali sme vývoj. Prišla veľmi prísna červená karta, na to sa ani nedalo zareagovať. Chalani statočne odpracovali druhý polčas, snažili sa ísť do protiútokov, žiaľ, v jednej situácii sme neustrážili našu šestnástku. V závere sme vedeli, že nemáme šancu na baráž, no chceli sme uhrať aspoň remízu.“
László Bénes, stredopoliar SR 21, ČK v 45. min: ,,Myslím si, že to bola prísna karta, ale nedá sa nič robiť, arbiter sa tak rozhodol. Všetci sme si to predstavovali ináč, lebo sme chceli postúpiť, ale, žiaľ, prehrali sme 0:1 a skončila sa nám dvadsaťjednotka. Až po zápase sme sa dozvedeli ostatné výsledky. Zažili sme pekné obdobie, taký je futbal.“
Slovenská futbalová reprezentácia remizovala v utorňajšom medzištátnom prípravnom stretnutí vo Švédsku s domácimi štvrťfinalistami tohtoročných MS v Rusku 1:1. Hráčov spod Tatier po nedeľňajšej rezignácii Jána Kozáka v štokholmskej Friends Arene koučoval jeho doterajší asistent Štefan Tarkovič. Slovenskí futbalisti podali na severe Európy sympatický a nebojácny výkon. Vo väčšine stretnutia dominovali. V 52. min síce inkasovali po zásahu Johna Guidettiho, ale nerozhodný rezultát zariadil v 84. min výstavnou strelou spoza šestnástky Albert Rusnák. Slováci nastúpili v základnej zostave s troma zmenami ako naposledy proti Česku. Zmenili sa krajní obrancovia a v str ede poľa Ondreja Dudu nahradil Albert Rusnák. Štefan Tarkovič vymenil Petra Pekaríka a Tomáša Hubočana Erikom Sabom a Dávidom Hanckom.
,,Chýba nám futbalové šťastie. V prvom polčase do nejakej 40. min sme jednoznačne dominovali. Vypracovali sme si šance, či už v podaní Mareka Hamšíka, Albert Rusnák trafil žrď… Hrali sme veľmi dobre kombinačne, dravo, na ihrisku sme dominovali. Škoda, že sme nedali gól. V druhom polčase sa súper po našej chybe dostal vďaka gólu do zápasu. Mal silnú fázu, ale napokon sme zápas mohli otočiť. Albert Rusnák krásnou strelou vyrovnal a Milan Škriniar mal v závere na hlave čistú gólovú šancu. Škoda toho, lebo tento duel sa dal zvládnuť víťazne,“ uviedol pri mikrofóne RTVS 45-ročný rodák z Prešova.
Tarkovič sa po stretnutí pochvalne vyjadril na adresu oboch krajných bekov. ,,Dávid hral veľmi dobre, ukázal, že na tom poste dokáže odohrať veľmi kvalitný zápas. Hral sebavedome, podporoval útok a v podstate splnil do bodky všetky pokyny, o ktorých sme sa pred zápasom bavili. Dostal sa aj do zakončenia, čiže naozaj veľmi dobrý výkon. Erik Sabo taktiež nesklamal. Možno na jeho výkon vrhá tieň chyba pred inkasovaným gólom, ale myslím si, že podal štandardný výkon a nemá sa za čo hanbiť,“ doplnil niekdajší kouč Žiliny či Košíc.
Autor vyrovnávajúceho gólu Albert Rusnák hýril počas zápasu aktivitou. Do streleckej listiny sa mohol zapísať už v prvom polčase, ale jeho pokus skončil na konštrukcii švédskej bránky. ,,Myslím si, že sme hrali veľmi dobre, kombinačne, držali sme loptu. Švédi boli na MS, dosiahli tam dobrý výsledok, takže to nebol ľahký zápas. Mohli sme vyhrať, ale aj remíza je dobrý výsledok. V prvom polčase som trafil žrď, v podstate som nevedel, čo s loptou, mal som ju pod nohou, tak som vystrelil. Pred gólom som nemal komu prihrať, nikto ku mne nepristúpil, tak som skúsil šťastie a som rád, že to tam padlo,“ poznamenal 24-ročný „špílmacher“ amerického klubu Real Salt Lake.
,,Vedeli sme, že to bude náročné. Prvý polčas sme dostatočne držali loptu, nebáli sme sa hrať, mali sme tam šance, Bobo Rusnák trafil žrď. V druhom polčase sme boli až príliš rozťahaní a nechávali sme im veľa priestoru. Dostali sme gól, ale nakoniec sme vyrovnali a ešte sme mohli zápas aj vyhrať,“ vraví stopér Milan Škriniar.
Ján Kozák st. odstúpil z pozície hlavného kouča slovenskej futbalovej reprezentácie. Dôvodom je údajne interná nepohoda národného tímu. Mužstvo v utorňajšom medzištátnom prípravnom stretnutí v Štokholme proti domácemu Švédsku dočasne povedie Kozákov doterajší asistent Štefan Tarkovič. Informácie potvrdil v nedeľu večer Slovenský futbalový zväz (SFZ) na svojom oficiálnom webe.
,,S trénerom Jánom Kozákom sme sa na jeho žiadosť k dnešnému dňu (14. októbra 2018) dohodli na ukončení vzájomnej spolupráce. Ján Kozák bol v čase svojho nástupe v roku 2013 v neľahkej situácii a so slovenskou futbalovou reprezentáciou odviedol výbornú prácu. Vytvoril mužstvo, ktoré dosiahlo rad vynikajúcich výsledkov zapísaných do histórie nášho futbalu. Trénerovi Kozákovi sa chcem poďakovať za päť a polročnú prácu pri národnom mužstve a v prospech slovenského futbalu. Nakoľko ide o nečakané rozhodnutie, vzniknutou situáciou sa budeme zaoberať až po návrate zo Švédska. V prípravnom zápase v Štokholme, ktorý slovenskí futbalisti odohrajú v utorok 16. októbra, povedie mužstvo asistent Štefan Tarkovič,“ cituje prezidenta Slovenského futbalového zväzu (SFZ) web futbalsfz.sk.
O konkrétnych potenciálnych kandidátoch na uvoľnený post trénera národného tímu SR nechcel hovoriť. „Rozmýšľam nad všetkým možným a teda aj nad tým, kto by mohol nahradiť kouča Kozáka, ale momentálne nič nemôžem špecifikovať. Bol by som rád, keby nový tréner viedol reprezentáciu už v dvoch novembrových zápasoch. Stretnutie s hráčmi nebolo veselé, atmosféra bola pochmúrna, ale musíme sa zomknúť a ísť ďalej,” uzavrel Ján Kováčik.
Prekvapenie z rozhodnutia Jána Kozáka neskrýval ani generálny sekretár Slovenského futbalového zväzu Jozef Kliment. ,,Stotožňujem sa so všetkým, čo už bolo povedané. Nepopieram, že ma prekvapilo, ako sa tréner Kozák rozhodol po tom, čo všetko urobil pre slovenský futbal. Musíme ísť ďalej, musíme ísť dopredu, zomknúť sa,“ uviedol Kliment.
,,Dôvodom k náhlemu rozhodnutiu údajne mali byť problémy vo vnútri mužstva,“ píše sa na webe idnes.cz deň po prehre Slovenska proti Česku 1:2 v zápase 1. skupiny B-divízie európskej Ligy národov 2018/2019. Slovensko zatiaľ v tejto novovzniknutej súťaži nebodovalo.
Ján Kozák sa stal trénerom národného tímu SR 2. júla 2013, nahradil odvolané duo rovnocenných hlavných koučov SR Stanislava Grigu a Michala Hippa. Debut pri A-mužstve zažil Kozák 14. augusta 2013 v prípravnom zápase v Bukurešti proti Rumunsku (1:1). Národný tím prevzal v lete 2013 na 56. mieste rebríčka Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA), v júlovom vydaní dokonca klesol na 63. priečku. Dokázal ho však vytiahnuť až na 14. pozíciu k augustu 2015, čo je dosiaľ historické maximum SR. Momentálne patrí Slovensku v ostatnom septembrovom vydaní rebríčka FIFA 26. priečka.
Pre kouča Jána Kozáka bol duel s Čechmi 13. októbra 2018 celkovo 54. na lavičke A-tímu SR. Už 31. mája 2018 v spomenutom prípravnom stretnutí v Trnave proti Holandsku (1:1) sa stal prvým trénerom v histórii slovenského futbalu, ktorý pokoril hranicu 50 zápasov. Kozák má vysoko pozitívnu bilanciu 29 víťazstiev, 10 remíz a 15 prehier, skóre je priaznivé 80:48. V počte víťazstiev (29) je najúspešnejším trénerom slovenskej reprezentácie v ére novodobej samostatnosti, Jozef Jankech má 18 víťazstiev, Vladimír Weiss st. 16.
V slovenskom národnom tíme bol Ján Kozák najdlhšie pôsobiacim trénerom. V júni 2017 počas rozbehnutej kvalifikácie o postup na MS 2018 predĺžil zmluvu so SFZ do konca kvalifikačného cyklu o postup na ME 2020. Pod jeho vedením v národnom tíme nastúpilo dovedna 32 futbalistov. Rodák z Matejoviec nad Hornádom priviedol reprezentáciu prvýkrát v histórii Slovenska na záverečný turnaj majstrovstiev Európy 2016 vo Francúzsku. Jeho zverenci postupne prehrali s Walesom 1:2, zdolali Rusko 2:1, remizovali s Anglickom 0:0 a v osemfinále podľahli Nemecku 0:3. V kvalifikácii na majstrovstvá sveta 2018 slovenským futbalistom len tesne utiekol postup do baráže, keď v tabuľke mužstiev na druhých priečkach skončili na 9. mieste, do baráže postúpilo osem tímov.
V doterajšej histórii sedelo na lavičke slovenskej futbalovej reprezentácie jedenásť hlavných trénerov, z toho Dušan Galis v dvoch rôznych časových obdobiach. Dosiaľ posledný kouč národného mužstva SR Ján Kozák ukončil pôsobenie vo funkcii v nedeľu 14. októbra 2018, a to na vlastnú žiadosť.
Zlatým klincom fanzóny bol krst knižky Slovenský futbal
Oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie usporiadal pred zápasom Ligy národov Slovensko – Česko tradičnú skvelú fanzónu v trnavskom hoteli Phoenix. Na okrúhle výročie vzniku Československa pozval celý rad futbalových osobností nielen zo Slovenska, ale aj z Českej republiky. Pred zahájením celého podujatia cimbalová kapela Medi cimbal zo stredu republiky z Moravy zahrala bývalú spoločnú hymnu. Všetkých prítomných cez 150 hostí privítal predseda oficiálneho fanklubu slovenskej reprezentácie Roman Táborský. Takisto zagratuloval Titusovi Buberníkovi k 85. narodeninám, ktoré oslávil v piatok 12. októbra. Oslávenec dostal darčekový kôš a fľašu slivovice.
Bolo skvelé vidieť na jednom mieste Jozefa Vengloša, Vladimíra Táborského, Antona Švajlena, Ivana Hrdličku, Alexandra Vencela st., Jozefa Adamca, Titusa Buberníka, Ladislava Jurkemika, Ľubomíra Moravčíka, Martina Jakubka, Rastislava Kostku, Stanislava Jarábka, Jozefa Štibrányiho, Josefa Jelíneka a Jána Kociana. Toto hviezdne obsadenie v minulosti písalo históriu čs. a slovenského futbalu. Zlatým klincom celého podujatia bolo uvedenie do života knižky Slovenský futbal: Kronika štvrťstoročia. Napísal ju známy publicista Ladislav Harsányi a úlohy krstných otcov knižky sa zhostili legendy nášho futbalu Ladislav Jurkemik a Ľubomír Moravčík. Krstilo sa Tatranským čajom. ,,Je to moja dvanásta knižka, jedenásta o futbale, pracoval som na nej asi trištvrte roka. Za tých 25 rokov slovenský futbal zaznamenal úspechy, ale mal aj horšie obdobia. Moja veľká vďaka patrí predsedovi oficiálneho fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie Romanovi Táborskému, ktorý celú akciu organizačne zastrešil a takisto aj moderátorovi Marcelovi Merčiakovi,“ vraví Ladislav Harsányi.
Čo pre Ladislava Jurkemika a Ľubomíra Moravčíka reprezentácia znamenala? ,,Pre mňa ako chlapca z dediny znamenala veľa, lebo som hral proti veľkým osobnostiam, akými boli Maradona, Beckenbauer, Hoeness, Cruyff a mnohí ďalší. Splnil sa mi teda sen, lebo sa vtedy zišla taká skvelá generácia, ktorá v roku 1976 vyhrala ME. O štyri roky sme boli tretí, som teda veľmi rád, že som bol súčasťou týchto mužstiev,“ hovorí L. Jurkemik.
Ľubomír Moravčík má tiež na čo spomínať, napokon je jediný futbalista z Československa, ktorý dal v reprezentácii gól takmer z polovice ihriska. Bolo to v Olomouci na jar 1991 v medzištátnom súboji proti Poľsku. ,,Dobre sa na to spomína, ale na úvod musím povedať, že som veľmi rád v tejto fantastickej spoločnosti, že som sa mohol stretnúť so skvelými staršími kolegami. Tiež som chlapec z dediny, najkrajšie spomienky mám na MS 1990 v Taliansku,“ vraví bývalý skvelý obojnohý hráč s ohromnými ťahmi, ktorý sa stal Futbalistom roka v ČSSR i na Slovensku.
,,Čas neúprosne letí, pripomíname si obrovské legendy nášho futbalu. Je však skvelé, že všetci pozvaní prišli na toto podujatie a zastúpili tak veľké klubové značky, ktorými boli a sú Dukla Praha, Sparta Praha, Slovan Bratislava, Spartak Trnava, Inter Bratislava a VSS Košice. Všetci prítomní s týmito klubmi dosiahli v minulosti rad prenikavých úspechov. Toto zastúpenie fantastických ľudí nám dovoľuje spomínať si na to, čo všetko čs. futbal zažil počas 73 rokoch na medzinárodnej scéne. Reprezentačná história sa totiž začala na olympijskom turnaji 1920 v belgických Antverpách, kde Československo dokonca dokráčalo až do finále. A skončila sa 17. novembra 1993, presne štyri roky po nežnej revolúcii a jedenásť mesiacov po rozdelení bývalého spoločného štátu. Je na čo spomínať, posledná účasť na MS 1990 v Taliansku, finálová účasť v rokoch 1934 a 1962, titul majstra Európy v Belehrade v roku 1976, ďalšie dve účasti na európskych šampionátov, na ktorých sme získali bronzové medaily, olympijské medaily, medzi nimi aj zlatá z Moskvy v roku 1980. To nie sú maličkosti, to sú obrovské úspechy, ktoré zo značky Československa urobili svetový a európsky unikát. Preto mi dovoľte všetkým týmto prítomným legendám sa za tie krásne roky a strhujúce zážitky, ktoré sme vnímali mnohí z vás aj vo vypredaných hľadiskách po celej republike, aby sme sa im poďakovali veľkým potleskom,“ hovorí Marcel Merčiak, ktorý má celú históriu nášho futbalu doslova v malíčku.
,,Na toto stretnutie legiend som sa veľmi tešil, lebo sme spolu dlhšie nehrali, naposledy sa obidve reprezentácie stretli 31. marca 2015 v Žiline. Vtedy Slovensko nad Českom vyhralo 1:0, teraz si myslím, že keďže obidve mužstvá potrebujú vyhrať, tak to bude veľký boj. Napriek tomu si myslím, že by to mohol byť pre divákov pekný zážitok. Na Slovensku, konkrétne v Bratislave som bol naposledy pred štyrmi rokmi, keď Slovan sa v skupinovej fáze Európskej ligy stretol so Spartou Praha. Odvtedy som mal prestávku, takže som veľmi rád, že som mohol vidieť bývalých spoluhráčov a protihráčov,“ povedal nám Vladimír Táborský, bývalý dlhoročný hráč Sparty.
,,Oficiálny fanklub slovenskej reprezentácie pripravil ďalšie krásne a hodnotné stretnutie. Veľmi rád som prišiel medzi výborných a milých ľudí. Strávil som s nimi pekný čas, ešte raz veľmi pekne ďakujem za pozvanie,“ hovorí dojatý Jozef Vengloš.
Takmer dve hodiny trvajúca fanzóna spojená so slávnostným obedom splnila účel po všetkých stránkach, v priebehu nej lovci autogramov získali cenné podpisy od všetkých prítomných.
Slovensko síce s Českom prehralo 1:2, ale šancu na reparát bude mať v pondelok 19. novembra v Prahe, kde sa uskutoční odveta 1. skupiny B-divízie Ligy národov.
Slováci vo federálnom derby v Trnave podľahli Česku
Slovenskí futbaloví reprezentanti prehrali s Českom 1:2 v sobotňajšom stretnutí európskej Ligy národov 2018/2019 v Trnave. V 1. skupine B-divízie sú tak naďalej bez bodu, keďže v septembri vo Ľvove nestačili na domácich Ukrajincov (0:1).
Po bezgólovom úvodnom dejstve otvoril skóre duelu v 52. min hrotový útočník Čechov Michael Krmenčík. V 62. min vyrovnal Marek Hamšík, ale posledné slovo mal v 76. min striedajúci Patrik Schick.
Marek Hamšík si proti Česku pripísal rekordný 108. štart v drese národného tímu. Prekonal doterajšieho lídra, už neaktívneho hráča Miroslava Karhana, ktorý za reprezentačné „áčko“ nastúpil dovedna 107-krát. Kapitán slovenskému tímu Martin Škrtel v sobotu taktiež dosiahol výnimočnú métu – nastúpil na jubilejný 100. duel v najcennejšom drese.
Mužstvo trénera Jána Kozáka sa v októbrovom asociačnom termíne ešte predstaví v medzištátnom prípravnom stretnutí vo Švédsku (16. októbra v Štokholme). V novembri Slováci uzavrú účinkovanie v skupinovej fáze Ligy národov, keď nastúpia doma proti Ukrajine a v Česku.
Povedali po zápase
Ján Kozák, tréner Slovenska: ,,Prvý polčas bol veľmi náročný, fyzický, súbojový. Málo priestorov na kombináciu. veľa šancí si mužstvá nevypracovali. Po zmene strán bolo ihrisko väčšie, viac sa to otvorilo, kombinačne sme dominovali a boli sme lepším tímom. Paradoxne sme dostali dva góly a prehrali sme. Jednotlivcov nechcem hodnotiť. Pekarík sa cítil dobre, dal som ho tam, bolo vidieť, že mu chýba zápasová prax. A nielen jemu, preto som siahol po striedaní. Škoda, že sme neuspeli. Nezaslúžili sme si prehrať. Ani v jednom z dvoch doterajších zápasov sme neboli horším mužstvom, ale výsledkovo sme tieto stretnutia nezvládli. Liga národov je len jedna z možností kvalifikovať sa na európsky šampionát, ale ťažšia. Je tam málo zápasov. Ešte je však o čo hrať. Nie je nám jedno, či skončíme tretí v skupine alebo druhí. Hamšíkov rekordný štart? V každom zápase za reprezentáciu hrá poctivo, ale už prichádza čas, že viac zodpovednosti musia prebrať na seba aj iní hráči, či už Škriniar, Lobotka, Duda, Mak, Weiss.“
Jaroslav Šilhavý, tréner ČR: ,,Určite mala sčasti vplyv zmena trénera na tím. Ale urobili sme veľa práce, prišli noví hráči. Musím pochváliť chlapcov, aj tých ktorí nehrali, aj tých z realizačného tímu. Bolo to silné, ale aj súper bol silný. My sme ale chceli viac. Súper mal obrovské šance, našťastie ich nedal a my sme to potom takticky uhrali. Slováci majú generačne silný tím, ale ustáli sme to.“
Marek Hamšík, stredopoliar SR, rekordný 108. štart v najcennejšom drese, strelec gólu: ,,Mám zmiešané emócie. Samozrejme, že som vďačný za rekord v počte štartov za slovenskú reprezentáciu. Môj gól by som však vymenil za remízu. Mali sme viac šancí, taký je futbal. Chýbalo trošku šťastia, Robovi Makovi skočila lopta. Prvý polčas bol nemastný – neslaný po zmene strán sa diváci mali na čo pozerať. Česi dali gól v našich najlepších momentoch, keď sme súpera tlačili.“
Martin Škrtel, obranca a kapitán SR, jubilejný 100. štart v najcennejšom drese: ,,Sme smutní, pretože sme prehrali. Chceli sme zvíťaziť, bohužiaľ sa nám to nepodarilo. Česi mali šťastie vo svojich situáciách, nám sa naše príležitosti nepodarilo premeniť. Prvý polčas z našej strany nebol práve najlepší, ale v druhom sme najmä po prvom inkasovanom góle začali hrať a zatlačili sme súpera. Po našom vyrovnávajúcom góle sme však opäť inkasovali a prehrali. Je pekné dosiahnuť 100. štart v reprezentačnom drese, nie je to každodenná záležitosť. Po takomto zápase však myšlienky na takéto čísla nie sú, možno si to uvedomím neskôr. Veríme, že sa dresy oboch kapitánov vydražia za peknú sumu a pomôžu Mariánovi Čišovskému, pretože stále cítime, ako keby bol jeden z nás.“
Dávid Hancko, obranca SR, debutant v národnom tíme: ,,Mrzí ma výsledok dnešného stretnutia. Tréner Kozák ma poslal na trávnik s tým, aby som podporoval útok a užil si zápas. Žiaľ, nepodarilo sa nám vyrovnať. Ak od toho odhliadnem, tak som veľmi vďačný a šťastný, že som dostal príležitosť premiérovo nastúpiť za seniorskú reprezentáciu a byť medzi takýmito hráčmi. Týždeň, čo som s chalanmi, mi dal veľa skúseností a motiváciu do ďalšej práce. Stále sa mám od nich čo učiť.“
Martin Dúbravka, brankár SR: ,,Vedeli sme, že Česi majú kvalitných hráčov a iba to potvrdili. Krmenčík sa bil, toto je mu vlastné – veľakrát robí teatrálne veci, ale podľa mňa to je fantastický futbalista. Chytalo sa mi dobre. Za reprezentáciu je to vždy niečo výnimočné, mrzí ma, že sme netriumfovali. Po vyrovnávajúcom góle sme diktovali tempo hry, pätnásť minút sme boli výborní na lopte, prečíslovali sme súpera v poslednej fáze. Škoda, že sme sa nedokázali presadiť a následne sme dostali gól.“
Róbert Mak, stredopoliar SR: ,,Prvý polčas bol pomalší a nepresnejší. V druhom polčase sme sa zlepšili, začali sme veľmi dobre. Škoda, že sme inkasovali. Vyrovnali sme a oni z ničoho nič znovu skórovali a uspeli. Prvý polčas bol skôr taktickejší, oba tímy mali rešpekt. Súper mal jednu vyloženú šancu, kde z päťky nedal gól. Pri mojej šanci v druhom polčase som si prebral loptu na ľavačku, keď som chcel vystreliť, skočila mi lopta a trafil som ju niečím nad členkom. Je mi to ľúto, ospravedlňujem sa. Chcem som dať gól. Takéto veci sa však stávajú.“
Milan Škriniar, obranca SR: ,,Predstavovali sme si to inak a žiaľ, nevyšlo nám to. Vedeli sme, že Česi majú silný káder, najmä smerom do ofenzívy. Mrzí nás, že po prvom inkasovanom góle, keď sme vyrovnali a začali sme hrať lepšie, prišiel druhý gól v našej sieti. Mali sme šance a mali sme dať gól na 2:1. Uvidíme, ako dopadnú ďalšie zápasy. Bolo super, že prišlo toľko divákov, ktorí nás povzbudzovali aj za nepriaznivého stavu.“
Oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie ďakuje za podporu všetkým členom fanklubu a osobnostiam futbalu.
Dr. Jozef Vengloš, Vladimír Táborský, Anton Švajlen, Ivan Hrdlička, Alexander Vencel st., Jozef Adamec, Titus Buberník, Ladislav Jurkemik, Ľubomír Moravčík, Martin Jakubko, Rastislav Kostka, Stanislav Jarábek, Jozef Štibrányi, Josef Jelínek, Ján Kocian a moderátorovi Marcelovi Merčiakovi.
O publikácií a krste knihy Ladislava Harsányiho a podujatí samozrejme pripravujeme článok…
Slovenská futbalová reprezentácia do 21 rokov zvíťazila v piatkovom stretnutí 2. skupiny kvalifikácie ME 2019 v Dunajskej Strede nad estónskymi rovesníkmi 2:0. Erik Jirka otvoril skóre už v 1. minúte, Tomáš Vestenický pridal druhý gól po zmene strán.
Zverenci Adriána Guľu sa vrátili na druhú priečku o bod pred Severné Írsko, s ktorým odohrajú priamy súboj o túto pozíciu v utorok 16. októbra od 20.30 SELČ v Belfaste.
Z tabuľky druhých tímov postúpia do baráže štyri najlepšie mužstvá v deviatich skupinách, rátajú sa v nej výsledky so súpermi na prvom, treťom, štvrtom a piatom mieste. Estónsko s určitosťou skončí šieste, takže Slovensku sa nebude počítať šesť bodov za dve víťazstvá nad týmto protivníkom.
Hlasy po zápase:
Adrián Guľa, tréner SR 21: ,,Nebol to jednoduchý zápas. Po veľmi dobrom úvode a góle sme do 15 min hrali solídne, ale potom sme dali nohu dole z plynu a uspokojili sme sa. V druhom polčase sme do toho znovu dobre vstúpili, gól na 2:0 nás upokojil, ale záver sme mali zvládnuť dominantnejšie. Bola veľmi dobrá kulisa, chlapcom ďakujem, teraz si musia oddýchnuť a pripraviť sa na ďalší zápas. Stretnutie bolo náročné, súper nechcel skončiť posledný v tabuľke a bol veľmi húževnatý. Som rád, že to chlapci zvládli, ale nabudúce nás čaká ešte náročnejší duel. Potrebovali sme uspieť, teraz potrebujeme zvíťaziť v Severnom Írsku. Bude to druhé miesto. Už to nie je v našich rukách, musíme sa spoliehať aj na ostatné zápasy. Musíme urobiť maximum pre víťazstvo a verím, že sa nám podarí dostať sa do baráže.“
Erik Jirka, stredopoliar SR 21, autor gólu: ,,Toto bol môj najrýchlejší gól v kariére. Veľmi som si ho užil, keďže prišiel v reprezentácii. Estónci zahusťovali stred a po 15 min nás začali tlačiť. V druhom polčase sme sa vrátili k našej hre a pridali sme druhý gól. V Dunajskej Strede je nádherný futbalový stánok, úžasní boli aj fanúšikovia. Bol to skvelý zápas.“
Tomáš Vestenický, útočník SR 21, autor gólu: ,,Som spokojný. Dôležité je, že sme vyhrali a získali sme tri body. Duel nám zdvihol sebavedomie. Museli sme ‚jazdiť‘ celých 90 minút. Estónsko nie je jednoduchý súper, ale zápas sme zvládli výborne a zaslúžene sme zvíťazili. Proti Severnému Írsku to bude zápas o všetko.“
Kvalifikácia ME 2019 futbalistov do 21 rokov – 2. skupina:
Legenda slovenského futbalu a rodák z Pustých Úľan Titus Buberník oslavuje v piatok 12. októbra krásnych 85 rokov.
Bývalý hráč Červenej hviezdy Bratislava, Interu Bratislava a VSS Košice bol nepriehľadnuteľným dirigentom obranných radov a skvelým hlavičkárom. V minulosti sa však venoval aj basketbalu, v ktorom získal titul juniorského majstra Československa, napokon dal ale prednosť futbalu. Buberník absolvoval debut v reprezentácii v júni 1958 proti Severnému Írsku a to priamo na záverečnom turnaji MS 1958 vo Švédsku. Práve v tomto zápase dostal jedinú červenú kartu v kariére.
Buberník bol kráľom vzdušných súbojov, vynikal technikou, mal skvelý cit pre prihrávku. Nečudo teda, že patril medzi najväčších strojcov skvelého úspechu ČH Bratislava. Práve v tomto klube v sezóne 1958/59 získal jediný majstrovský titul na domácej scéne.
Buberník hral na MS 1958 vo Švédsku, vybojoval bronz na ME 1960 a bol členom kádra na MS 1962 v Čile. Počas kariéry odohral 23 reprezentačných zápasov a vsietil 5 gólov. V lige nastúpil na 264 stretnutí a dal 47 gólov. V roku 2017 bol uvedený do Siene slávy slovenského futbalu.
Oficiálny fanklub slovenskej reprezentácie oslávencovi k narodeninám želá veľa zdravia, šťastia a spokojnosti!
foto: Fanklub SVK/Hotel Albrecht/ Pripájajú sa osobne kamaráti Josef Jelínek, Peter Mutkovič, Ján Pivarník, Ivan Hrdlička a Vladimír Táborský
Oficiálny fanklub slovenskej futbalovej reprezentácie si na okrúhle výročie vzniku Československa dovolil pozvať celý rad futbalových osobností nielen zo Slovenska, ale aj z Českej republiky. Pripomenieme si zároveň výročie samostatného obdobia futbalu krstom knihy. Cimbalová kapela je zámerne zo stredu republiky z Moravy. Vínko k slávnostnému obedu je symbolicky z Topoľčianok.
Ján Fülöp zanechal veľkú stopu v Nitre a aj v Nikarague
Nitran Ján Fülöp zanechal výraznú stopu aj vo futbalovom hnutí. Hlavne v klube jeho srdca FC Nitra, ale aj v ďalekej Nikarague, kde bol trénerom ligového tímu z hlavného mesta a tiež tamojšej futbalovej reprezentácie. Pritom pocty viesť národný tím inej krajiny sa dostalo len siedmim Slovákom. Takže rozhovor s týmto uznávaným človekom prinesie určite zaujímavé čítanie.
V stručnosti sa predstavte, povedzte nám niečo o sebe?
Vyštudoval som mechaniku, čo v tom období bolo akceptované ako strojarina. Potom som si na UK urobil aj riadenie podnikovej ekonomiky. Hovorím tiež španielsky, štátnice z tohto jazyka som mal na Filozofickej fakulte v Bratislave. Od roku 1977 pracujem v spoločnosti Služba Nitra. Táto firma voľakedy zamestnávala ľudí so zníženou pracovnou schopnosťou. Prerobil som ju na priemyselný podnik. Som jej konateľom a jediným majiteľom. Zamestnávame okolo 330 ľudí, z toho 240 je našich a ostatní sú agentúrni. Robíme elektroniku pre automobilový priemysel, pre celý koncern Volkswagen a tiež aj pre General Motors. Máme vlastnú veľmi modernú výrobu. Pred niekoľkými rokmi som bol spolumajiteľom dvoch zahraničných firiem, ktoré neskôr odkúpili môj podiel. Som otcom troch detí a mám päť vnukov.
Veľa zaujímavého nám však určite poviete aj o vašom športovom živote?
Od rannej mladosti som v Nitre hrával futbal za AC v rôznych mládežníckych kategóriách. Neskôr som pôsobil v predmestskej časti Hrnčiarovce a hlavne na Chrenovej, kde sme hrali krajskú súťaž. Vojenčinu som absolvoval v Dukle Dejvice. Zišiel som sa tam s futbalistami, ktorí sa neskôr dostali do najvyššej súťaže a boli jej výraznými postavami. Výborne meno si v nej urobil Ladislav Józsa, trojnásobný kráľ ligových strelcov a člen Klubu ligových kanonierov. Ladislav Knapec hral v Žiline jedenásť rokov pravého obrancu. Ďalej môžem spomenúť Jirku Dvořáka, či brankára Jindřicha Jindru. Prežil som tam pekný rok, lebo som stabilne hrával a ku koncu vojenčiny som bol dokonca aj kapitánom tímu. Po návrate som už začal pracovať, darilo sa mi, zastával som námestnícke funkcie a preto som hrával len v okresných súťažiach za mužstvá Hrnčiarovce a D. Obdokovce.
Pozornosť si zaslúži aj vaša funkcionárska kariéra, čo nám o nej poviete?
Keďže som sa nedostal do žiadneho väčšieho mužstva, tak som svoju pozornosť zameral na trénovanie a funkcionárčenie. V 80-tych rokoch po návrate z Nikaraguy som viedol juniorku Plastiky. Zažil som s ňou tri postupy a keď sme bojovali o postup do II. slovenskej ligy, tak po jesennej časti som pri mužstve skončil. Našim najväčším rivalom bolo Partizánske, aj v Nitre prevládali také názory, aby tento klub išiel hore, lebo skôr by zvládol väčšie finančné nároky. O dva roky som sa stal spolu s Petrom Oremusom a Františkom Kuklom viceprezidentom klubu Plastika Nitra (neskôr FC Nitra). Na čele vtedy stál Ján Kovarčík a všetci štyria sme šesť-sedem rokov ťahali nitriansku káru. Zažil som náročné obdobie po rozdelení republiky, vypadli sme z najvyššej súťaže, ale potom sme sa do nej vrátili pod vedením trénera Mikuláša Komanického. Dobré spomienky mám aj na trénerov Jozefa Prochotského a Jozefa Valoviča.
Výraznú stopu ste zanechali v Nikarague, kde ste odišli pracovať a nakoniec ste sa stali trénerom ligového mužstva a aj tamojšej reprezentácie. Ako na tie roky spomínate?
Po ukončení občianskej vojny boli do krajiny zavolaní odborníci z celého sveta z rôznych oblastí, aby pomohli riadiť krajinu. Do Nikaraguy prišli ľudia z Ameriky – od Kanady po Argentínu, ako aj z Európy – od Fínska, Dánska až po Portugalsko. ČSSR poslalo geológov, jedného energetika a ja som šiel za priemysel. Mal som šťastie, že som uspel ako mladý 30-ročný človek v celoštátnom konkurze. Po polroku prišli za mnou aj rodinní príslušníci. Popri zamestnaní sme sa raz týždenne ako mladí ľudia začali venovať aj futbalu, hrávali sme na malé brány, počet hráčov sa postupne neustále zvyšoval a preto sme začali hrávať na veľkom ihrisku. Medzi nami boli dvaja talianski žurnalisti, vynikajúci hráči, napísali o mne do novín jeden veľký článok, ktorý sa dostal do rúk rôznym ľuďom. Tak sa stalo, že ma zavolali do klubu Buffalos do Toňa Managua, ktorému som pomohol zachrániť sa v prvej lige. Moje futbalové pôsobenie mi však museli najskôr schváliť na veľvyslanectve.
Zrejme vám výrazne pomohol úspech s ligovým mužstvom k trénovaniu reprezentácie Nikaraguy?
To je tiež zaujímavý príbeh. Zväzoví funkcionári ma požiadali, aby som z troch ligových mužstiev z hlavného mesta zložil schopný výber na dva exhibičné medzinárodné zápasy s prvoligovým tímom z Kostariky. Prvý sme prehrali 1:2, ale odvetu sme vyhrali 2:1. Po tomto ďalšom úspechu som dostal ponuku, aby som sa stal trénerom prvej porevolučnej nikaragujskej reprezentácie. Samozrejme, toto všetko musel schváliť aj šéf ČSTV Antonín Himl a predseda futbalového zväzu Rudolf Kocek. Dali mi zelenú a podporoval ma aj nový veľvyslanec v Nikarague Gustáv Stopka, ktorý pochádza z Močenku a žil v Zlatých Moravciach, kde, žiaľ, prednedávnom zomrel. Záujem o futbal stúpal, prípravné zápasy sme už hrávali na bejzbalových štadiónoch s veľkou kapacitou, nakoľko existujúce futbalové nestačili kapacitou. Reprezentácia pod mojím vedením dosahovala veľmi dobré výsledky, hrali sme väčšinou s mužstvami Salvador, Guatemala, Kostarika, Kuba, Honduras a ďalšie. Pred majstrovstvami Strednej Ameriky ma už na pár mesiacov uvoľnili z práce a boli sme napríklad aj na vysokohorskom sústredení v Kostarike, kde bola podobná nadmorská výška ako v Guatemala City. Na Stredoamerických hrách v januári 1986 sme skončili na 3. mieste, čo bol veľký úspech. V súboji s Guatemalou (1:1) sme hrali na štadióne pred 45 000 divákmi a o trinásť rokov neskôr sa tam predstavila slovenská reprezentácia pod taktovkou trénera Antona Dragúňa. V poslednom zápase sme prehrali s Hondurasom 0:4, teda s mužstvom, ktoré hralo na MS 1982 v Španielsku. Pritom kvôli mojim náročným pracovným povinnostiam sme trénovali ráno o 6. hodine. Dôležité však bolo, že hráči, vtedy úplní amatéri boli ochotní pripravovať sa aj v túto hodinu. Počas reprezentačných výjazdov som dostal denne desať dolárov ako diétu a hráči sedem, takže túto prácu cca 2,5 roka som robil gratis!
Ste veľký lokálpatriot FC Nitra a preto ste určite radi, že tento klub hrá znova najvyššiu súťaž?
Som veľmi šťastný a rád, že Nitra znova druhý rok pôsobí vo Fortuna lige. Mám svoje miesto na čestnej tribúne vo vipke, na zápasoch sa stretávam s bývalými hráčmi, starými, mladšími, so všetkými sa veľmi dobre poznám. Prakticky od detstva, lebo som hrdý Nitrančan. Pravda, do futbalu už nezasahujem žiadnym spôsobom.
Odkedy ste členom fanklubu, ktoré zápasy slovenskej reprezentácie ste navštívili a ako vidíte jej šance v Lige národov?
Hneď po vzniku fanklubu v roku 2010 som sa stal jeho členom. Už predtým som chodil na zápasy slovenskej reprezentácie spolu s bývalým rozhodcom Milošom Kopčom. V tomto združení je aj môj syn i vnuk, s nimi tiež navštevujem stretnutia našej reprezentácie. Takisto s pánom Slavomírom Eliášom, majiteľom Bojnických kúpeľov. Pôjdeme na medzištátny súboj Švédsko – Slovensko do Štokholmu. S manželkou som bol a tiež s rodičmi viacerých našich hráčov na ME 2016 vo Francúzsku a navštívili sme zápas Slovensko – Wales. So Slavomírom Eliášom boli sme jediní Slováci aj na zápase kvalifikácie ME 2019 Albánsko 21 – Slovensko 21 v Tirane a osobne nám za účasť na tomto súboji poďakoval aj generálny sekretár SFZ Jozef Kliment. Inak sme spolu navštívili veľa našich zápasov od začiatku samostatného Slovenska. Najlepšie sa poznám s pánom Hamšíkom starším, ktorý má kúsok odo mňa na Donovaloch chatu a tam sa aj každý rok pred Silvestrom stretávame. Chodia tam viacerí známi športovci a funkcionári. Je to tradičné predsilvestrovské stretnutie a pán Hamšík to prebral od pána starostu Daňa. Vďaka tomu sa tam rok čo rok stretávajú známi športovci, funkcionári a aj niektorí ministri, čo majú na Donovaloch chaty. Najbližšie nás v Lige národov v sobotu 13. októbra v Trnave čaká Česko. Do svojho Skyboxu pozývam štyroch riaditeľov z Čiech na tento prestížny duel, ktorý využijem pre mojich partnerov aj na spoločenskú akciu. Verím, že Slovensko v tomto ostro sledovanom meraní síl obstojí, vyhrá a zachová si tak šance na prvé miesto.
V nominácii trénera slovenskej futbalovej reprezentácie Jána Kozáka na zápas Ligy národov proti Česku (13. októbra o 15.00 h v Trnave) a prípravný duel vo Švédsku (16. októbra o 20.45 SELČ v Štokholme) figurujú všetky opory vrátane pravého obrancu Petra Pekaríka.
Vo výbere nechýba ani kapitán Martin Škrtel, stopér Fenerbahce Istanbul sa po zranení priťahovača na nohe zapojil do tréningu a mal by byť tureckému klubu k dispozícii už vo štvrtkovom súboji Európskej ligy UEFA 2018/2019 proti Spartaku Trnava. Nováčikmi v národnom tíme sú obranca Dávid Hancko a útočník Samuel Mráz.
Pekarík pre zdravotné problémy nebol k dispozícii v septembrovom asociačnom termíne, v ktorom Slováci zdolali v prípravnom stretnutí Dánsko 3:0 a prehrali 0:1 na Ukrajine v ich premiérovom vystúpení v 1. skupine B-divízie Ligy národov. ,,S Pekaríkom sme pred chvíľou hovorili, fyzicky je dobre pripravený. Odohral už polčas za B-tím Herthy Berlín. Cíti sa dobre a preto sme ho nominovali, pretože je to poctivý futbalista. Keby nebol pripravený, povedal by nám to,“ oznámil Kozák dobrú správu na utorňajšej tlačovej konferencii.
Následne pridal ďalšiu. ,,Škrtel mal menšie zdravotné problémy, trénoval s kondičným trénerom. Mal by hrať už vo štvrtok proti Trnave, je v poriadku a preto nechýba v nominácii,“ dodal šéf slovenskej lavičky, ktorý do tímu povolal aj zástupcov „mladej krvi“. ,,S Hanckom počítam na ľavej strane obrany, pretože Mazáň má zdravotné problémy a dlhodobo nehráva. Chcem ho vidieť v akcii a určite dostane šancu, či to bude proti Čechom alebo proti Švédom. Mráz hral naposledy 60 minút za Empoli a takisto ho chcem vidieť. Potrebujeme v tíme mladých hráčov, okrem týchto dvoch ešte v budúcnosti počítam s Denisom Vavrom a Lászlóom Bénesom. K tejto záležitosti však treba pristupovať opatrne. Boj&ia cute;m s a, že mladým hráčom môžem uškodiť predčasným zaradením do tímu, lebo prvým dojmom sa zapíšu do očí fanúšikov,“ poznamenal Kozák.
Slovákom ani Čechom vstup do Ligy národov nevyšiel. ,,Z pohľadu oboch tímov riešia veci len tri body. Môže to byť zaujímavý zápas. Česi majú svoju silu, my máme výhodu v tom, že im sa nepodarilo dlhodobejšie stabilizovať káder. Očakávam derby so všetkým, čo k nemu patrí. Verím, že aj ihrisko bude v stave, aby sa na ňom dal hrať futbal. Teším sa na tento zápas,“ dodal Kozák.
Vstupenky na zápas SR – Česko sa rýchlo míňajú, predaných je zatiaľ 15.935 kusov.
Nominácia slovenskej futbalovej reprezentácie na zápas Ligy národov s Českom (13. októbra o 15.00 h v Trnave) a na prípravný zápas so Švédskom (16. októbra o 20.45 h v Štokholme):
Brankári: Martin Dúbravka (Newcastle United), Matúš Kozáčik (FC Viktoria Plzeň), Michal Šulla (ŠK Slovan Bratislava)
Obrancovia: Erik Sabo (Hapoel Beer Ševa), Peter Pekarík (Hertha Berlín), Martin Škrtel (Fenerbahce Istanbul), Norbert Gyömbér (AC Perugia), Milan Škriniar (Inter Miláno), Ľubomír Šatka (DAC Dunajská Streda), Dávid Hancko (ACF Fiorentina), Tomáš Hubočan (Olympique Marseille)
Stredopoliari: Stanislav Lobotka (Celta Vigo), Patrik Hrošovský (FC Viktoria Plzeň), Juraj Kucka (Trabzonspor), Ján Greguš (FC Kodaň), Marek Hamšík (SSC Neapol), Ondrej Duda (Hertha Berlín), Róbert Mak (Zenit Petrohrad), Albert Rusnák (Salt Lake City), Vladimír Weiss (Al Gharafa SC), Matúš Bero (Vitesse Arnhem), útočníci: Adam Nemec (FC Pafos), Samuel Mráz (FC Empoli).
program 1. skupiny B-divízie Ligy národov:
sobota 13. októbra: 15.00 SLOVENSKO – Česko /Trnava/
